Jozef Gabčík: Hrdina, ktorý zabil diabla Heydricha!

Jeho meno pozná väčšina Slovákov iba vďaka obci na juhozápadnom Slovensku a vodnému dielu na Dunaji. Pritom Jozef Gabčík a jeho spolubojovníci vykonali hrdinský čin, ktorý mal ohlas na oboch stranách frontu. 27. mája 1942 smrteľne zranili Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora, ktorý v Česku a na Morave rozpútal teror. Ako to, že 70 rokov po tomto odvážnom čine si Slováci, na rozdiel od Čechov, Gabčíka nepripomínajú ako hrdinu?

Pre Čechov je Reinhard Heydrich stelesnením zla. Po tom, ako z neho Hitler v septembri 1941 spravil hlavného pána Protektorátu Čechy a Morava, rozpútal na západ od slovenských hraníc teror. Jeho cieľom bolo úplné podrobenie si „menejcenného“ národa, ktorý nemal v nemeckej ríši čo hľadať. „Čechov treba zlomiť krátkym úderom teroru a uľahčiť tak ich ohýbanie... Keď sa nedajú ponemčiť, musíme ich postaviť k múru,“ netajil sa svojimi plánmi muž, ktorý bol tiež hlavným mozgom nemeckého zvrhlého plánu na vyhladenie Židov. Výsledok Heydrichiády bol hrozivý – stovky popravených, tisícky väznených...

Zlé meno
Práve v tom čase vo Veľkej Británii exilová československá vláda na čele s prezidentom Edvardom Benešom riešila vážny problém. Hoci čs. zahraničné vojsko aktívne zasahovalo v bojoch proti Nemecku, ich úsilie negatívne poznačili správy o aktívnej kolaborácii časti obyvateľstva protektorátu, ako aj nízka aktivita domáceho odboja. „Boli dva roky od začiatku vojny a československý domáci odboj bol do značnej miery paralyzovaný, jeho aktivity neboli také citeľné, ako inde v okupovanej Európe,“ vysvetľuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Ďalším kazom v reputácii bola výstava, ktorú zorganizovali Sovieti v Moskve. Ukazovali tam nemecké zbrane, ktoré boli vyrobené v českej zbrojovke Škoda Plzeň. „Bolo treba niečo vykonať. Atentát na Heydricha, ktorý bol vykonávateľom Hitlerovej vôle v Protektoráte Čechy a Morava, sa zdal byť tým najlepším riešením,“ hovorí vojenský historik.


Dvaja statoční
Exilová vláda v Londýne všetko podrobne naplánovala a začala spomedzi československých vojakov, ktorí emigrovali do Británie, vyberať vhodných mužov. Tí mali byť neskôr vysadení na území protektorátu a začať s odbojom v tyle nepriateľa. Na vojakov sa velitelia obracali s otázkou: „Chceš sa prihlásiť k čestnej, ale nebezpečnej službe vo vlasti?“ Zo začiatku sa do elitnej jednotky dostávali vojaci na základe dobrovoľnosti.
„Medzi nimi bol aj Slovák, rotný Jozef Gabčík, ktorý sa chcel pôvodne stať letcom, ale nevybrali ho. To, že sa prihlásil k spravodajským výsadkom, nebola ľahká voľba. Znamenalo to, že bude nasadený do akcie, z ktorej sa asi nevráti - buď pri nej zomrie, alebo sa bude musieť až do oslobodenia schovávať. Pritom, keby chcel, mohol zostať v závetrí pri pechote, ktorá do bojov zasiahla až po vylodení spojencov v Normandii v júni 1944,“ vysvetľuje Cséfalvay.
Do operácie Anthropoid, ktorá mala zlikvidovať Heydricha, okrem Gabčíka zaradili ešte Čecha Jana Kubiša. Atentát mali výsadkári pôvodne vykonať v deň výročia vzniku Československa - 28. októbra 1941. Pre problémy však pristáli v protektoráte až koncom decembra. „Spravím podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia všetko, aby som túto úlohu, ku ktorej vykonaniu som sa dobrovoľne prihlásil, úspešne splnil,“ napísal Gabčík vo vyhlásení pár dní pred výsadkom.

Ťažké prípravy
28. decembra nasadol Gabčík spolu s Kubišom a piatimi vojakmi dvoch ďalších skupín do britského bombardéra Handley-Page Halifax. Ten ako jediný zvládol let z Británie do Česka a späť bez pristátia - Briti mali v tom čase len tri takéto stroje. Po zoskoku s padákom čakala výsadkárov operácie Anthropoid zložitá úloha - zorientovať sa na nepriateľskom území, nakontaktovať sa na zvyšky odboja a pripraviť sa na akciu.
„Rýchlo zistili, že pomery v protektoráte sú úplne iné, ako im pri výcviku v Británii hovorili. Ani britská spravodajská služba nemala totiž reálnu predstavu, aká situácia na okupovanom území panuje,“ opisuje vojenský historik Peter Šumichrast.

Prípravy na atentát tak nakoniec trvali až do mája. Aj preto, že v prvých mesiacoch Heydrich býval v nedobytnej pevnosti - na Pražskom hrade. Až v apríli sa spolu so ženou a s deťmi presťahoval do zámku v Panenských Břežanoch. Do úradu v Prahe ho každý deň vozil šofér. Gabčík s Kubišom si ako deň D určili 27. máj. Na Heydricha sa rozhodli počkať v ostrej zákrute, kde auto muselo spomaliť.

Osudný deň
Presná rekonštrukcia toho, čo sa v osudný deň stalo, nie je možná. Aktéri sú mŕtvi a výpovede svedkov sa rozchádzali. Isté je to, že v to dopoludnie bolo v Prahe pekné slnečné počasie s teplotou vyše 25 °C. Gabčík s Kubišom prišli na miesto na bicykloch. Obaja mali pri sebe aktovky a v nich zbrane - Gabčík mal samopal Sten Mk II a Kubiš bombu vyrobenú z protitankového granátu 73 Mk 1.
O 10.35 hod. sa na križovatke objavilo auto ríšskeho protektora. Keď šofér v ostrej pravotočivej zákrute pribrzdil, oddelil sa Gabčík od skupinky ľudí, ktorí čakali na zastávke električky. Spod baloniaka vytiahol samopal a namieril. Heydrichov šofér ho zbadal a vykríkol: „Pozor, atentát!“ Lenže zo samopalu žiadna rana nevyšla. Podľa odborníkov sa samopal asi zasekol, niektorí však tvrdia, že Gabčík nechcel strieľať v smere, kade práve išla električka plná ľudí. Na rad teda prišiel Kubiš, ktorý na auto hodil bombu. Lenže nezasiahla priamo Heydricha, ale vybuchla pri pravej zadnej pneumatike. Výbuch bol silný - črepiny zranili Kubiša na tvári a ríšsky protektor krvácal na chrbte. Podľa svedkov na svojho šoféra Kleina zakričal: „Zabi toho hajzla!“

Výsadkári sa dali na útek, Klein strieľal a pustil sa za nimi. Heydrichovi dávali ľudia z električky prvú pomoc a zakrátko ho záchranka odviezla do nemocnice. Tam mu vyčistili ranu, odstránili kus plechu z auta a Heydrich po vlastných prešiel na pooperačné oddelenie. V skutočnosti neutrpel vážnejšie zranenia a zotavoval sa dosť rýchlo. Preto všetkých šokovalo, keď 4. júna zomrel. Pritom ešte deň predtým bola za ním jeho manželka, ktorá mu priniesla obed a on ho sám po sediačky zjedol... Napriek nie veľmi vydarenej akcii atentátnikov tak ich smelý čin nakoniec splnil svoj cieľ. „V súčasnej dobe by už na také zranenia asi nezomrel. Predpokladá sa, že zo sedadla sa do rany dostali nečistoty, ktoré spôsobili sepsu. Iní však tvrdia, že ambiciózneho Heydricha sa potrebovali zbaviť jeho konkurenti v nacistickej hierarchii...“ upozorňuje historik Šumichrast.

Kliknutím na obrázok sa vám ukáže vo väčšom rozlíšení.

Teror
Správa o atentáte vyvolala v Berlíne paniku, v prvých hodinách Hitler dokonca rozkázal, aby za odplatu popravili 10 000 Čechov. To sa podarilo vodcovi vyhovoriť, ale v protektoráte bol vyhlásený výnimočný stav. Takmer 7 000 nemeckých aj českých policajtov a vojakov začalo prehľadávať pražské byty a pátrať po atentátnikoch. Odmena za ich dolapenie bola 10 miliónov korún. Začalo sa zatýkanie, brutálne výsluchy aj popravy, lenže atentátnici akoby sa do zeme prepadli.
Okupačná moc stanovila nový hrdelný zločin - schvaľovanie atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora - a tak mali kati plné ruky práce. Česi tušili, že ich nič dobré nečaká. Ešte deň pred Heydrichovou smrťou prišlo 200 000 ľudí hajlovať na Václavské námestie a sľubovať vernosť ríši...

Konečný boj
Po niekoľkých dňoch skrývania našli Gabčík s Kubišom útočisko v Chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe. Prišli tam aj ďalší piati výsadkári, ktorým išlo o krk. Chýbal medzi nimi Karel Čurda z výsadku Out Distance. Práve tento muž sa mal stať povestným Judášom... Zo strachu, že Nemci dostanú nielen jeho, ale aj jeho rodinu a pod tlakom správy, že nacisti 10. júna vyvraždili 340 ľudí v Lidiciach, sa Čurda rozhodol udať svojich spolubojovníkov gestapu. Hoci nevedel, kde sa práve skrývajú, doviedli okupantov stopy až ku kostolu.
18. júna o 4.25 hod. začalo okolo 800 gestapákov a esesákov útok na kostol. Československí výsadkári kládli tvrdý odpor. Boj trval skoro sedem hodín, nakoniec boli všetci siedmi mŕtvi. „Niektorí zahynuli na následky zranení, iní to ukončili sami. Vedeli, že by neskončili dobre. Poslednú guľku si teda nechali pre seba. Takto skončil aj Gabčík,“ opisuje koniec hrdinov historik Cséfalvay.

Rodiny českých výsadkárov Nemci poslali do koncentrákov. Lenže to sa netýkalo rodiny Gabčíka, ktorý bol Slovák. „Na Slovensku sa tiež vyšetrovalo, ale nerobili to nemecké orgány, ale slovenské. Hovorí sa, že za jeho rodičmi bol osobne minister vnútra Alexander Mach. Rodine sa však nič nestalo - Gabčíkovou smrťou sa pre nich všetko skončilo. Na Slovensku totiž v tom období neplatila nemecká moc,“ vysvetľuje Šumichrast.

Zabudnutá história
Po vojne atentát na Heydricha nevymazali z dejín ani komunisti. A to napriek tomu, že vojaci slúžiaci počas vojny v Británii čelili prenasledovaniu. A aký je pohľad historikov na udalosti spred 70 rokov dnes?

V českých médiách si atentát na Heydricha pripomínajú už niekoľko mesiacov... Hoci Kubiša a Gabčíka majú za hrdinov, ozývajú sa aj hlasy, že toto gesto nestálo za represálie, ktorým potom Česi museli čeliť. „Nezdieľam názor českých historikov, ktorí tento čin bezo zvyškov schvaľujú. Schvaľujem to z pohľadu tých, ktorí atentát vykonali - boli to vojaci, vlastenci, ktorí dostali rozkaz. Český odboj však nebol pripravený na tie strašné represálie, ktoré po atentáte nastali,“ myslí si historik Cséfalvay.
Svoj účel však Heydrichova smrť splnila. „Pre exilovú vládu v Londýne to malo veľký politický význam. Až potom ju začali svetové mocnosti uznávať ako partnerov.“ Britská snemovňa krátko po atentáte odstúpila od Mníchovskej dohody, ktorú uzavreli Briti a Francúzi s Hitlerom, a ktorá otvorila cez rozbitie Československa Hitlerovi cestu do Európy.
Napriek ohlasu, aký Heydrichova smrť mala vo svete, a ktorý dodnes rezonuje v Česku, u nás k tejto odvážnej akcii máme laxný postoj. „Česi si Gabčíka vážia viac ako tu na Slovensku. V roku 2002 ho povýšili in memoriam na plukovníka. A to vyzeralo hlúpo, a tak sme ho povýšili aj my na Slovensku, ale až v roku 2005,“ krúti hlavou Cséfalvay. „Tento ich čin by sme si mali pripomínať aj my. Boli to československé dejiny, teda aj naše. A tí výsadkári boli hrdinovia,“ zhodujú sa na záver historici.

Do dejín „ríše zla“ sa zapísal aj ako organizátor konferencie z januára 1942, na ktorej sa rozhodlo o vyhladení 11 miliónov európskych Židov. Pôvodný plán deportovať ich na ostrov Madagaskar sa ukázal ako nákladný, a tak sa nacisti dohodli, že ich budú posielať na nútené práce a do koncentrákov.Tento otec štyroch detí a milujúci manžel bol aj úspešný športovec - šermiar. V r. 1936 bol členom olympijského výboru hier v Berlíne. Zomrel 4. júna 1942 na následky atentátu z 27. mája.