MENU
Menu
Týždňový prídel pre dve dospelé osoby.

Spektrum Jedlo na prídel kvôli koronavírusu? Počas vojny išlo o bežnú vec

„Plná špajza je najlepšia obrana proti koronavírusu!“ Vzhľadom na vyrabované regály v obchodoch sa týmto heslom riadi veľké množstvo Slovákov, ktorí z nejakého dôvodu považujú situáciu za kritickú. Vedeli by si vôbec predstaviť, že by bolo jedlo na prídel?

Keď vypukla druhá svetová vojna, Veľká Británia importovala dve tretiny potravín zo zámoria. V Atlantiku však sliedili nemecké ponorky a Ministerstvo potravín nechcelo riskovať životy námorníkov ani plytvať jedlom, ktoré by kleslo na dno s potápajúcimi sa plavidlami. Tiež chcelo ušetriť peniaze na výzbroj a výstroj vojska. Prekvapivo sa tiež 60 percent Britov vyjadrilo, že je za zavedenie prídelov potravín, keďže predpokladali, že sa takýmto spôsobom každému ujde rovnako.

A tak dostal každý civilista brožúru s lístkami, ktorú so sebou nosil k registrovanému obchodníkovi. Lístok potom menil za potraviny. Spočiatku boli na prídel len slanina, maslo a cukor, ale zoznam sa neskôr rozrastal. Od 11. marca 1940 bolo na prídel mäso, od júla masť a oleje spolu s čajom, v marci 1941 sa už dal syr vymeniť iba za lístky a v máji sa začali rozdeľovať konzervy.

Množstvo prídelov sa počas vojny menilo. V priemere mal však jeden dospelý týždenne nárok na 113 gramov slaniny a šunky, 227 gramov mletého hovädzieho, 57 gramov masla, 57 gramov syra, 113 gramov margarínu, 113 gramov masti, 1,5 litra mlieka, 227 gramov cukru, 57 gramov čaju a jedno vajce. Ostatné potraviny ako konzervované mäso, ryby, ryža, kondenzované mlieko, cereálie, sušienky či zelenina boli dostupné cez takzvaný bodový systém.

Čerstvá zelenina či ovocie boli dostupné len v obmedzenom množstve a aby sa predišlo ich vykúpeniu úzkou skupinou ľudí, dostal každý civilista limitovaný počet bodov. Za ne mohol nakupovať nedostatkový tovar. Exotické ovocie zmizlo z pultov úplne, citróny či banány sa v obchodoch opäť objavili až po vojne. Pomaranče sa síce dali kúpiť, ale zelovocári ich predávali len tehotným ženám a deťom, ktoré mali v rámci prídelov špeciálne postavenie.

Mnohí ľudia si samozrejme pestovali vlastné ovocie a zeleniny. Motivovala ich aj kampaň „Digging for victory“, v preklade „Kopaním za víťazstvo“. Miniatúrne záhradky vyrastali dokonca aj v mestách, v Londýne sa pestovalo v kráteroch po bombách.

V máji 1942 vydala vláda príkaz, že jedna porcia jedla v hoteloch a reštauráciách nesmie stáť viac než päť šilingov. Jeden zákazník si nesmel dať viac než tri chody a len jeden z nich mohol obsahovať mäso či ryby. Išlo o reakciu na množiace sa sťažnosti bežných ľudí, že boháči si môžu dovoliť stravovať sa luxusne práve v reštauráciách.

Keď vojna skončila, prídely sa paradoxne znížili. 27. mája klesol prídel slaniny o štvrtiny a prídel masti o polovicu. O mesiac neskôr sa ale zrušilo obmedzenie na mäso a ľudia reagovali s nadšením. V decembri sa do regálov vrátili sladkosti a Vianoce už Briti trávili čo sa týka jedla normálne.