Či to bola presná hodnota jeho IQ, nemožno tvrdiť naisto. Podľa viacerých zdrojov sa pohybovala medzi 250 až 300 bodmi. Rozhodne však bola nadpriemerná, takmer trojnásobne vyššia než priemer bežnej populácie. Na základe jeho správania by mu dnes lekári možno diagnostikovali autizmus alebo inú poruchu vo vývoji sociálnej interakcie. A možno by aj okolie bolo k nemu zhovievavejšie. Ale jemu sa život odvíjal iným smerom.

Ako 11-ročný začal študovať na Harvardovej univerzite. Bol najmladší študent v jej dejinách, a to sa jeho rodičia snažili, aby tam nastúpil už ako 9-ročný. Keď mal dvanásť, viedol v miestnom matematickom klube pre verejnosť prednášky na tému štvorrozmerný časopriestor. Kto bol tento americký génius?

Dokonalý život v ústraní

William Sidis sa narodil v New Yorku v apríli 1898. Rodičia pochádzali z Ukrajiny a patrili k židovským prisťahovalcom. Otec Boris v roku 1887 emigroval do Ameriky pre politické prenasledovanie, matka Sarah aj s rodičmi a so súrodencami o dva roky neskôr utekala pred pogromom proti Židom. Aj ich kroky viedli do Ameriky. Na Bostonskej univerzite študovala medicínu ako jedna z prvých žien a tam získala aj doktorát. Boris Sidis bol psychiater, na Harvarde obhájil doktorát a neskôr na tejto univerzite prednášal psychológiu. Stretli sa na hodine angličtiny, ktorú Boris učil, preskočila iskra a onedlho nasledovala svadba. Usadili sa v New Yorku, kde sa im narodil syn, budúce zázračné dieťa, ale aj ďalší potomkovia.

Malý William veľmi skoro privádzal svoje okolie do úžasu. Pár mesiacov po narodení ho otec naučil rozpoznávať a vyslovovať písmená abecedy. Keď mal 18 mesiacov, čítal noviny New York Times, ako dvojročný písal na písacom stroji v angličtine a vo francúzštine, do ôsmich rokov sa vraj sám naučil osem cudzích jazykov. Dokonca si vytvoril vlastný, virtuálny, ktorý nazval vendergoogd. Keď dovŕšil deväť rokov, rodičia sa ho prvýkrát pokúsili zapísať na prestížnu Harvardovu univerzitu. Neuspeli, pre Williamov nízky vek vysoká škola ich žiadosť zamietla. Dôvodila aj emocionálnou nezrelosťou dieťaťa na také náročné štúdium. Rodičia túto skutočnosť oznámili médiám a odvtedy bol ich syn v centre pozornosti novinárov.

O dva roky neskôr ho prijali v rámci programu určenému mimoriadne nadaným študentom. Sidisovci o tomto úspechu opäť informovali žurnalistov, aby syna zasa zviditeľnili. Ten namiesto hier s rovesníkmi skúmal na univerzite rôzne matematické a fyzikálne zákony. Profesor matematiky Daniel Frost Comstock bol presvedčený, že z nadaného Williama bude skvelý matematik a v budúcnosti sa z neho stane špička v tomto odbore. Jeho slová sa, žiaľ, nesplnili, pretože chlapcova genialita mala aj odvrátenú tvár. Spolužiaci mu publicitu a nadpriemerné vedomosti neodpustili, zakúsil aj šikanovanie. Keď sa im priznal, že ešte nikdy nepobozkal dievča, začali ho ešte viac ponižovať. Ich správanie mu veľmi znepríjemňovalo vzdelávanie na prestížnej univerzite, až sa začal strániť ľudí.

FOTOGRAFIE AMERICKÉHO GÉNIA NÁJDETE V GALÉRII

Bakalárske štúdium na Harvarde ukončil ako 17-ročný. Pred novinármi sa po promócii vyjadril, že chce začať žiť dokonalý život. V jeho ponímaní to znamenalo žiť v ústraní: „Vždy som nenávidel davy.“ Vyhlásil, že zostane slobodný, nikdy sa neožení, pretože ho ženy nepriťahujú. Vtedy ešte netušil, že mu neskôr do života vstúpi mladá dievčina Martha Foleyová. So životom v ústraní to v tej chvíli nevyšlo. Rodičia mu po neblahých skúsenostiach so spolužiakmi na Harvarde vybavili miesto asistenta matematiky na univerzite v texaskom Houstone. To bolo v roku 1915, keď pracoval na dokončení doktorátu, a stále mal len sedemnásť. Vyučoval tri predmety z geometrie.

Po necelom roku rozčarovaný z členov katedry, učiteľských povinností, ale aj zo starších študentov miesto asistenta opustil a vrátil sa do New Yorku. Keď sa ho priateľ spýtal, prečo odišiel z Houstonskej univerzity, Williamova odpoveď znela: „Neodišiel som, požiadali ma, aby som odišiel. A nechápem, prečo mi tú prácu ponúkli, veď vôbec neviem učiť.“ Opísal mu aj správanie študentov, ktorí si z neho robili posmech pre prílišnú zodpovednosť, študijné nároky a sexuálnu zdržanlivosť. Nedokázali sa zmieriť ani s jeho slávou a s tým, že ich učí niekto mladší, než boli oni. William sa rozlúčil aj s myšlienkou dokončiť si doktorát, v osemnástich sa vrátil na Harvard a zapísal sa na ďalšie štúdium, tentoraz si vybral právo. Po troch rokoch, v apríli 1919, ho aj úspešne absolvoval.

Pokračovanie na ďalšej strane...