MENU
Menu

FaktyX FAKTY X: Peklo v domoch utešenia: Z desiatok tisíc žien urobili sexuálne otrokyne

Sú vojnové zločiny, o ktorých sa hovorí len veľmi málo. Existujú však doslova aj zverstvá, o ktorých sa mlčí. Prípad japonských „utešiteliek" je jedným z nich.

V rokoch 1932 až 1945 japonskí vojaci sexuálne zneužili desiatky tisíc žien, väčšina z nich beštiálne vyčíňanie neprežila. A to len preto, že im prikázali, aby „utešovali" vojakov.

Lee Ok-seon poslali rodičia po nákup a už ju nikdy nevideli. Prešlo okolo nej auto, vyskákali z neho vojaci a násilím ju posadili na zadné sedadlo. Dievča odviezli z kórejského mesta Busan do prístavu a odtiaľ do Japoncami okupovanej Číny. Ešte nevedelo, že skončí v jednom z neslávne známych „domov utešovania". Lee mala vtedy len 14 rokov.

 „Dom utešenia" bol len eufemizmom pre vojenský bordel. Prvé začali vznikať v roku 1932, avšak len veľmi sporadicky. Situácia sa však zmenila v decembri 1937, keď došlo k takzvanému „znásilneniu Nankingu". Japonskí vojaci počas šiestich týždňov v tomto čínskom meste rozpútavali teror, ktorý neprežilo asi 200-tisíc osôb. Odhaduje sa, že znásilnili až 80-tisíc Číňaniek a mnohým z nich pripravili ďalší krutý osud. Čakali ich roky otroctva v nevestincoch, ktoré rástli ako huby po daždi.

Za bujarým rozširovaním počtu vojenských bordelov stál okrem iných aj samotný cisár Hirohito. Obával sa toho, že masové znásilňovanie výrazne zhorší obraz iných štátov o Japonsku. Riešením boli práve nevestince, ktoré mali zamedziť šíreniu sexuálne prenosných chorôb (nakazené otrokyne popravovali) a zabezpečiť aj stály prísun nových prostitútok, ktoré by ukojili apetít vojakov.

 

„Prísun" nových sexuálnych otrokýň spočíval buď v únosoch, alebo klamstve. Mnohé ženy sa v bordeloch ocitli potom, ako im nahovorili, že budú pracovať v ošetrovniach či iných bežných pracoviskách. Väčšinu z nich tvorili Kórejky a Číňanky. Bitky, znásilňovanie a nehygienické podmienky boli na dennom poriadku. Tehotenstvá sa prerušovali potratmi za podmienok, v ktorých bolo prežitie matky skôr o šťastí. A aj tie ženy, ktoré sa dožili konca druhej svetovej vojny, sa nemohli pokladať za šťastné. Systém vojenských bordelov fungoval až do roku 1946 a dovtedy ich zomreli ešte stovky.

Neexistujú presné štatistiky, ktoré hovoria o počte „utešiteliek". Odhaduje sa, že v najmenej 125 nevestincoch držali Japonci od 20-tisíc až do 400-tisíc otrokýň. 90 percent tých, ktoré násilím držali v bordeloch, neprežilo.

Príbehy týchto žien nechcel nik počúvať. V Japonsku sa hľadelo na opätovné postavenie krajiny na nohy, v domovinách sa bývalé sexuálne otrokyne ocitli na okraji spoločnosti. Všetky z nich žili až do smrti s psychickými traumami, mnohé boli po brutálnom vyčíňaní japonských vojakov aj fyzicky zohavené. Sterilizácia nebola taktiež ničím výnimočným, tisíckam žien bola násilím odopretá možnosť mať deti. Ďalšie spáchali samovraždu, iné zomreli v dôsledku sexuálne prenosných chorôb.

 

Až niekedy v 80. rokoch sa príbehy „utešiteliek" začali dostávať na svetlo sveta. V roku 1987 sa z Južnej Kórei stala liberálna demokracia a sloboda slova umožnila starnúcim otrokyniam vyjsť s pravdou von. Dovtedy totiž japonskí dôstojníci popierali existenciu vojenských bordelov. Zrazu sa však ozvali hlasy, ktoré tvrdili opak. Trvalo ďalších šesť rokov, kým japonská vláda uznala, že k týmto zverstvám došlo. Až v roku 2015 priznala preživším ženám odškodné, Južná Kórea však požadovala dôraznejšie ospravedlnenie. K tomu zatiaľ nedošlo. Dnes je nažive len niekoľko desiatok žien, ktoré prešli peklom.