„Dala som zlato za železo.“ Tak znel slogan kampane, ktorú spustili nemecké úrady v roku 1914- Chceli od obyčajných ľudí, aby darovali materiály potrebné na výrobu zbraní, vybavenia a ďalších vecí nevyhnutne spojených s vedením vojny.

Slogan nebol moderným výmyslom, korene mal ešte v Prusku, ktoré sa snažilo v rokoch 1813 až 1814 oslobodiť spod francúzskej okupácie. Práve vtedy pruská princezná Marianne apelovala na ženy, aby vymenili svoje zlato za prstene zo železa s nápisom „Dala som zlato za železo,“ a mohli sa tak hrdiť svojím patriotizmom.

Počas prvej svetovej vojny sa dopyt po zlate opäť zvýšil a mnohé ženy sa dobrovoľne vzdávali svojich šperkov i snubných prsteňov výmenou z prstene zo železa a neskôr za medaily. Konflikt sa však postupne naťahoval a nedostatok vzácnych kovov bol čoraz akútnejší. Ministerstvo vojny tak nariadilo konfiškáciu všetkých kovov a zliatín vrátane medi, mosadze, cínu, zinku atď. Tomu, kto sa nepodriadil, hrozil až rok za mrežami.

A tak z domácností mizli panvice a hrnce, z verejných priestranstiev sa vytrácali sochy a smutný osud sa nevyhol ani kostolným zvonom. Všetky farnosti v Nemecku museli ministerstvu vojny poskytnúť zoznam zvonov vyrobených zo zliatín medi. Tie s priemerom menším než 25 centimetrov si mohli ponechať, zvyšné sa rozdelili do troch skupín. V kategórii A boli zvony bez historickej hodnoty, ktoré hneď končili v taviarni. Kategóriu B tvorili zvony s istým historickým významom a tie boli takpovediac na čakacej listine. Kategória C bola chránená.

Počas druhej svetovej vojny nacisti vytvorili až štyri kategórie: A a B boli určené na roztavenie, zvony v skupine C čakali na odborné posudky a D-éčka boli chránené. V každom kostole mohol byť iba jeden zvon a tie zo 17. storočia a staršie si farnosti mohli ponechať.

Po demontáži putovali zvony loďou alebo vlakom do jednej z taviarní v Hamburgu, Oranienburgu, Hettstedte, Ilsenburgu, Kalle alebo Lünene. V každom z miest boli takzvané cintoríny zvonov (Glockenfriedhof), akési čakárne pre zvony, ktoré sa mali roztaviť. Predtým ich ale rozbíjali na kusy. Menšie zvony ručne, väčšie dynamitom. Pamätníci neskôr spomínali na to, ako si v momente výbuchu zvony naposledy zvonili vlastný umieráčik.

Odhaduje sa, že počas prvej svetovej vojny Nemci roztavili 65-tisíc zvonov a získali z nich 21-tisíc ton kovu. Ďalších 45-tisíc padlo za obeť nacistickej vojnovej mašinérii. Po tomto konflikte ostalo na cintorínoch 13-tisíc zvonov, ktoré Nemci nestihli roztaviť. Spojenecký výbor na ochranu týchto pamiatok sa potom v priebehu šiestich rokov postaral, aby sa zvony vrátili do svojich pôvodných farností.

Cintoríny zvonov: Nemci chceli vďaka nim vyhrať vojny

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Cintoríny zvonov: Nemci chceli vďaka nim vyhrať vojny

Súvisiace články

Wingboarding - extrémna zábava iba pre najväčších šialencov

VIDEO Pekelné zvony v Mexiku: Vidieť sa dajú len pod vodou

Aj pristávacie plochy majú svoje čaro: Pozrite si tie najkrajšie na svete

FOTO Chlapík čaruje s kávovou penou, jeho výtvory je škoda vypiť

Nájdete na fotke žabu? S jej odhalením budete mať problém

FOTO Umelecké palacinky: Bola by ich škoda skonzumovať

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás