Petrohrad sa mal podľa svojho zakladateľa, ruského cára Petra Veľkého“ stať „oknom do Európy“. Skutočne vyzeral v čase svojho vzniku celkom inak ako iné ruské mestá. Mal kozmopolitný charakter a dodnes ho zdobí množstvo nádherných historických budov, palácov, mostov a kostolov.

Nie je tomu však tak dávno (len 80 rokov), čo obyvatelia vtedajšieho Leningradu zažívali peklo na Zemi. Takmer 900 dní trvalo obliehanie mesta nemeckou armádou a zaradilo sa medzi vôbec najdlhšie a najstrašnejšie obliehania v dejinách. Z hľadiska počtu obetí bolo zrejme celkom najkrvavejším. Zomrel najmenej milión ľudí a niet divu, že túto tragickú udalosť v meste dodnes pripomínajú mnohé pamätníky.

Dobytie Leningradu bolo jedným z troch hlavných strategických cieľov operácie Barbarossa. Išlo o bývalé hlavné mesto Ruska a zároveň o symbolické rodisko VOSR. Hitler mal teda na dobytie politickú motiváciu, nechýbala však ani tá strategická. Leningrad bol totiž hlavnou základňou sovietskej Baltskej flotily a sídlilo v ňom niekoľko zbrojárskych tovární. Mesto bolo zodpovedné za viac než desať percent sovietskej priemyselnej produkcie.

Blokáda Leningradu začala už 8. septembra 1941. Wehrmacht zablokoval poslednú cestu vedúcu do mesta a obliehanie začalo. Nemecké velenie však ešte nemalo plán, ako vlastne Leningrad dobyť a čo s ním potom spraviť. Okupácia neprichádzala do úvahy, Nemci by sa museli starať o prísun jedla pre preživších, čo by im značne skomplikovalo situáciu. Rozhodlo sa teda obyvateľstvo jednoducho vyhladovať.

Od septembra 1941 do januára 1944 padali na Leningrad delostrelecké granáty. Niekedy aj 18 hodín denne. Nemecké delá vystrelili odhadom 150-tisíc nábojov a zničili stovky domov i vzácnych budov. V priamom dôsledku bombardovania ale zahynul len zlomok z celkového počtu obetí. Na fasádach niektorých historických stavieb dodnes vidno rany po šrapneloch. Hoci fasády prešli rekonštrukciou, Rusi tieto jazdy úmyselne ponechali ako pamätníky.

Predpokladá sa, že nemecké granáty zabili „len“ asi šesťtisíc ľudí. Za pomerne nízkym počtom obetí boli aj varovania, ktoré úrady umiestňovali na kritické miesta v Leningrade. Hlásali: „Občania! V prípade bombardovania je táto strana ulice najnebezpečnejšia!“ Väčšina z cedúľ sa nachádzala na severných a severovýchodných stranách ulíc, keďže Nemci mesto bombardovali z juhu a juhovýchodu.

Autorkami tabuliek, ktoré bezpochyby zachránili množstvo životov, boli tri mladé ženy z miestnej organizácie protilietadlovej obrany: Taťjana Kotová, Anastázia Paškinová a Ljuba Gerasimová. Gerasimová si v jednom z rozhovorov v roku 2003 spomínala: „Veliteľ mi dal poloprázdne vedro s farbou, štetec a maketu. Lenže maketa bola veľká, a tak sme nakoniec išli tri.“

Po vojne väčšina nápisov vybledla a stratila sa. V 60. a 70. rokoch ich ale začali obnovovať na znak úcty k padlým. Dnes ich existuje šesť.