Legendárny Juraj Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, zrejme nebol až taký bohabojný kresťan, ako sa zdalo. Ukazujú to najnovšie výskumy Matice slovenskej.

Vedecký tím na čele s Dávidom Šmajzerom nedávno v Liptovskom Mikuláši odhalil viac než 300-ročný hrob, ktorý podľa všetkého patril chýrnemu zbojníkovi z Terchovej. Zaujímavé je, že telo našli uložené v pomerne priestrannej hrobke so suchým vzduchom, ktorý ho výborne zakonzervoval. Telo Jánošíka bolo teda akoby mumifikované, čo ponúklo vedcom jedinečnú šancu bližšie ho preskúmať. Na tele objavili viacero tetovaní skrytých pod oblečením, keď vtom začala legenda o dobrom kresťanskom zbojníkovi dostávať vážne trhliny. Ani jedno z tetovaní totiž nemalo tvar kríža a vonkoncom nesúviselo s kresťanstvom, ba práve naopak. Na ľavom boku mal napríklad Jánošík vytetovaný symbol polmesiaca, zatiaľ čo na pravom stehne mal prečiarknutú fujaru a dvojkríž. „Bol to neuveriteľný nález," tvrdí profesor kleptológie Šmajzer. „Spočiatku sme si mysleli, že mŕtvolu tam niekto narafičil, a to sa nám aj potvrdilo. Nebolo to však nedávno, ale krátko po Jánošíkovej smrti. Jeho telo zrejme vykopali z hrobu a preniesli sem."

Pri tomto prehľadávaní hrobky našiel Šmajzerov tím aj ďalšie dôkazy, ktoré svedčili o zvláštnom vierovyznaní Juraja Jánošíka. Našli tu seccade, teda modlitebný koberček, ktorý používajú moslimovia, a taktiež turecký jatagán. Výskumníci sa museli s rozhodnutím, čo ďalej urobia s telom, poponáhľať. Do hrobky totiž prúdil zvonku vlhký vzduch, ktorý na mŕtvolu neblaho pôsobil. Jánošíka teda previezli vo laboratória vo Veľkom Mederi, kde ho podrobili detailnému skúmaniu. Ostali v šoku. Na zbojníkovej tvári našli pozostatky fúzov, ktoré Šmajzer opísal ako „kombináciu plnofúzu Roba Kazíka a Salvadora Dalího". Nebolo pochýb, že Jánošík si upravoval porast na tvári presne tak, ako to koncom 17. a začiatkom 18. storočia robili tureckí dôstojníci. Vedci teda prišli s teóriou, či Jánošík nebol špiónom v službách Osmanov. Naznačuje to viacero dôkazov. Okrem zvláštneho tvaru fúzov, tetovaní a predmetov z hrobky je to aj skutočnosť, že v dobových zápisoch z Jánošíkovho mučenia sa našla čudná zmienka: „Nech sa týmto dá na známosť, že Juraj Jánošík, zločinec preveliký, nosil pod svojím klobúkem ešče jeden, červený s brmbolcem, jaký nosí to pekelné plemeno turecké."

Takáto veta sa našla v úradných zápisoch z počiatku 18. storočia v knižnici v Chorvátskom Grobe, kam z Liptovského Mikuláša v roku 1919 presťahovali všetky dokumenty podobného druhu. Otázku tiež vyvoláva fakt, prečo Jánošík namiesto valašky nosil po boku tureckú šabľu, tiež známu ako kilič. Tá sa síce nezachovala, aj o nej však nachádzame dobový záznam v archíve zemepána Szenvedésa: „I počala predevčírem na náš voz útočiti tá banda rapavá, kerú Uhorčík Tomáš z Kysúc vedie. Skazu najvačšú spúsobil nám Jánošík, kerého Jurajem volajú. Seknul strážcu našeho tým svojím mečiskom, kerý rovnako pokrivený byl, jako charakter jeho. Sto zlatých sme im vyplatiti museli, keré nech im len smolu a skazu prinesú." Posledný klinec do rakvy Jánošíka ako kresťanského zbojníka s dobrými úmyslami vrazila depeša, ktorú našli tureckí archivári v Istanbule. Pochádza z roku 1713 a adresovaná je sultánovi Ahmedovi III. Stojí v nej: „Pane môj turecký, sultán sultánov a vládca všetkých pravoverných. Úkol, ktorý ste mi zadali vykonať na severe Uhorska medzi národom, ktorý sa slovenským nazýva, pokračuje s požehnaním Alaha. Pridal som sa ke družine, ktorá skazenej šľachte dukáty kradne a chudobe ich rozdáva. Týchto sedliakov nevzdelaných, ktorí čítať ani písať nevedia, k vzbure nahováram. Nech sa vzeprú svojmu kráľovi a falošnému Bohu a spoja sa s pravovernými, ktorí ich ako jediní môžu k vykúpeniu priviesť. Iba rok mi chýba, aby veľká vzbura horné Uhry postihla, a dala vám šancu neveriacich poraziť. S najhlbšou úctou a pokorou váš najponíženejší služobník Jur aj-Janaushik." Vzburu roľníkov sa mu však vyvolať nepodarilo, pretože o pár týždňov neskôr sa pri úteku pred drábmi Jánošík pošmykol na hrachu a ocitol sa v mučiarni, odkiaľ putoval na popravisko. Legenda o Jurajovi Jánošíkovi ako slovenskom národnom hrdinovi sa teda zrejme čoskoro zrúti. Veď ako by sme mohli v dobrom spomínať na zbojníka s moslimskými tetovaniami, ktorý slúžil tureckému sultánovi? Podobne zmýšľa aj profesor Šmajzer: „Nevidím dôvod, prečo naďalej Jánošíka velebiť. Máme predsa kopec zbojníkov, ktorí sú dobrými kresťanmi a navyše aj stále žijú. Len ich ešte treba naučiť, že Jánošík bohatým bral a chudobným dával. Oni to totiž stále robia naopak." Autor: Prvý Foto: apríl