U rastlín albinizmus spôsobuje absenciu chlorofylu, ktorý je pre rastliny nevyhnutný pri procese tvorby energie. Rastlina bez chlorofylu zomiera už v štádiu výhonku, no jedna výnimka predsa len existuje. Ide o albínske sekvoje vždyzelené. Prežívajú v podstate ako parazity. Prisajú sa k materskému stromu a z neho potom čerpajú živiny.
Nikdy sa z nich nestanú majestátne vysoké stromy, prežívajú skôr v podobe kríkov v okolí materského stromu. Ich korene sú prepletené s koreňmi zelenej rastliny a takto získavajú cukor. V zime zhnednú, no pár mesiacov v roku je ich ihličie jasne biele.
Vzťah albína a jeho rodiča však nie je čisto parazitický. Albín totiž veľkému stromu pomáha filtrovať toxíny z pôdy. Má zle vyvinuté prieduchy, takže sa z neho vyparuje viac vody než zo zeleného stromu. Preto musí koreňmi čerpať viac vody a v tele sa mu usadzuje viac kovov než v tele normálneho stromu. Výskumy ukázali, že albíny majú v sebe dvakrát viac toxických ťažkých kovov než zdravé zelené stromy. Fungujú tak ako akási pečeň či obličky, ktoré filtrujú jedovaté látky.
Albínske sekvoje prvýkrát zdokumentovali v roku 1866 v Kalifornii. Predpokladá sa, že dnes ich existujú asi štyri stovky. Ich polohu však nenájdete v žiadnych turistických sprievodcoch. Ochrancovia prírody totiž nechcú, aby tieto stromy ľudia zničili, čo je celkom pochopiteľné. Stačí sa napríklad pozrieť na najosamelejší strom v Thajsku, ktorí turisti takmer zahubili.
