Helena Wrightová, známa lekárka a priekopníčka antikoncepcie v Anglicku otvorila dve londýnske kliniky: jednu pre bohaté ženy v Knightsbridgei, druhú pre chudobné v Notting Hille. V nich ponúkala pomoc stovkám žien, ktoré vo vojne ovdoveli alebo ich manželia po návrate z prvej svetovej vojny nedokázali splodiť dieťa. 

V roku 1921 mala Británia nadbytok žien, až 1,7 milióna. Boli známe ako „mateless“, bez partnera. V novinách sa objavovali inzeráty toho znenia: „Dáma, ktorej snúbenec bol zabitý, si rada vezme dôstojníka, ktorý vo vojne stratil zrak alebo utrpel iné zranenie, nezlučiteľné s vojenskou službou.“ Muži, ktorí sa z vojny vrátili, utrpeli posttraumatický stresový šok a nemohli s partnerkou sexuálne žiť. Tabu okolo tejto témy však zlomil až slávny spisovateľ D. H. Lawrence v diele Milenec lady Chatterleyovej. 

Fešák so zdravými zubami

Manželky vojnových hrdinov milovali svojich manželov, ale tiež túžili po dieťati. Potrebovali darcu spermií, no právne ani eticky táto požiadavka nebola ošetrená. Helena Wrightová sa však nebála súdnych sporov. V roku 1919 začala hľadať  konkrétnu osobu – niekoho, kto by bez akýchkoľvek citových väzieb splodil deti s jej pacientkami. Mal to byť vysoký fešák so zdravými zubmi, inteligentný, dobre vychovaný, zdravý – a rozhodne potentný. Našla Dereka. Narodil sa v roku 1889 a spolu s bratom Georgeom ho vychovávali striedavo v Anglicku a na Cejlóne, kde bol ich otec spolumajiteľom firmy na spracovanie gumy a čajových plantáží.

Derek súhlasil s tým, čo by mnoho jeho súčasníkov hodnotilo ako porušenie morálnych tradícií. Možno túto veľkorysosť zdedil. Jeho otec Edward mal totiž Dereka a ďalšie štyri deti so svojou ženou, ale to mu nebránilo obdivovať krásnu dcéru trafikanta na Sloane Square. Na jej 15. narodeniny zaplatil jej otcovi 15 zlatých a ubytoval Eileen ako svoju milenku v byte na Sloane Avenue. Pár mal spolu ešte dvoch synov.

A všetky sú nahé

Devätnásťročný Derek vyrástol na pekného a zábavného mladého muža. Poslali ho do Malajzie starať sa o produkciu gumy. Vyklčoval kus džungle a postavil si dom podľa svojho vlastného návrhu. Najal aj tri dievčatá, aby mu varili, prali a udržiavali dom. Na fotografii z tých čias s nimi Derek pózuje a všetky sú nahé. Niet pochýb, že to bol jeho súkromný hárem. 

Keď vypukla svetová vojna, Derek mal zostať na svojom mieste a zvýšiť výrobu gumy pre vojnové účely, kým jeho osemnásťročný brat George viedol svojich mužov k nemeckým líniám na Somme a padol. Derek to považoval za krutosť osudu a hľadal, ako by naplnil zmysel svojho života. 

S nočnou košeľou a fľašou brandy

Po návrate do Anglicka sa stretol s mladou zdravotnou sestrou, Suzanne, s ktorou sa chcel oženiť. V roku 1919 ho Suzanne predstavila doktorke Wrightovej. Helena mu ukázala zoznam tisíc žien, ktorých manželia nemôžu splodiť deti v dôsledku vojny, a Derek bol nadšený myšlienkou, že by mohol pomôcť.

Takto vznikla tajná inštitúcia darcovstva. Každá budúca matka podpísala sľub mlčanlivosti, zaplatila 10 libier do trustového fondu a poslala Helene telegram s  optimálnymi termínmi pre počatie. Manželia mali tiež možnosť zoznámiť sa s Derekom, čo však väčšina odmietla. Derek prichádzal na dohodnuté stretnutia v tmavom obleku, bielej košeli a s bodkovaným motýlikom, v čiernej koženej taške si priniesol nočnú košeľu a fľašu brandy. Jeho džentlmenské správanie, úsmev a ochota vždy zabrali. Partnerka Suzanne bola v týchto prípadoch pozoruhodne ústretová a chápavá. 

Ako dožili

Helena sa v štyridsiatych rokoch minulého storočia venovala nelegálnym potratom a v päťdesiatych rokoch sprostredkúvala bezdetným párom adopcie. Bola súdne stíhaná za porušenie zákona o adopcii, ale v roku 1968 ju súd v plnej miere oslobodil. S manželom Petrom mala takzvané voľné manželstvo, obaja udržiavali mnoho ďalších vzťahov. Helena porodila štyroch synov, pracovala a cestovala až do veku 93 rokov.

Derek splodil od roku 1917 do roku 1950 496 detí. Vo vlastnom manželstve mal troch synov a dvoch ďalších s milenkou svojho otca, o ktorú sa po otcovej smrti staral. Ďalších štyroch synov splodil v Malajsku. Keď v starobe vážne ochorel, všetkými silami sa bránil prevozu do nemocnice. Zomrel v roku 1974 na matraci, ktorý mu položili vedľa starého sporáka. Rok po jeho smrti sa v novinách Private Eye objavil inzerát: „50 libier za dočasný vzťah s výsledným tehotenstvom.“ Tieto delikátne služby sa už nevykonávali v tajnosti, ale verejne ich inzerovali. Padlo ďalšie spoločenské tabu.