Reklama

Brežnev: Muž, ktorý stojí za obsadením Československa v roku 1968

northfoto.com

Zdroj: northfoto.com

Reklama

Hospodárska stagnácia Sovietskeho zväzu, odzbrojovacie zmluvy s USA, ale aj pokračovanie v zbrojení a doktrína obmedzenej zvrchovanosti socialistických krajín, to sú pojmy, s ktorými je najviac spájané meno bývalého sovietskeho vodcu Leonida Brežneva.

Pre Čechov a Slovákov je tento politik navždy spojený s inváziou vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Brežnev zomrel 10.11. 1982 na zástavu srdca vo veku 75 rokov.

Jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať už od polovice 70. rokov. Prekonal niekoľko mŕtvic, infarktov a klinických smrtí a svoj podiel na neutešenom stave sovietskeho vodcu zohrali aj lieky a alkohol. Režim ale jeho skutočný stav zdravia tajil. Brežnevova neschopnosť vládnuť sa v posledných rokoch jeho života stala verejným tajomstvom. Keď zomrel, oficiálna tlač o ňom hovorila ako o "vernom pokračovateľovi Leninovho diela". V Československu bol v deň pohrebu (15.11.) vyhlásený štátny smútok a vlajky boli stiahnuté na pol žrde.

Brežnev sa chopil moci v októbri 1964 a v čele ZSSR stál 18 rokov. Nikto iný s výnimkou Josifa Stalina nebol tak dlho sovietskym vodcom. Máloktorý štátnik sa ale tiež stal terčom posmechu ako on. Hruď pokrytá vyznamenaniami, bozky so spriaznenými súdruhmi a husté obočie.

Leonid Iljič Brežnev sa narodil 19.12.e 1906 v ukrajinskom priemyslovom mestečku Kamenskoje v rodine hutníka. Členom KSSS sa stal vo svojich 25 rokoch, jeho stranícka kariéra začala stúpať až po službe v Červenej armáde (1935-1936). Počas 2. svetovej vojny bol politickým komisárom a konca vojny sa dočkal ako náčelník politického oddelenia 18. armády v Poličke na Vysočine. Vo svojej knihe Malá krajina (1978) uviedol, že v Československu, na ktoré údajne "trpel", prežil "najšťastnejší deň svojho života". Ako sovietsky vodca Československo navštívil trinásťkrát. Z vojny odišiel ako generálmajor (v roku 1976 sa stal maršalom ZSSR) a neskôr sa jeho ochrancom stal Nikita Chruščov, ktorý v roku 1953 vystriedal Stalina na čele štátu. Na jeho odporúčanie Brežnev nastúpil do vrcholných straníckych funkcii na Ukrajine, stal sa šéfom moldavských komunistov a členom a tajomníkom Ústredného výboru strany. V rokoch 1954-1956 bol ako šéf kazašských komunistov zodpovedný za Chruščovov projekt získania poľnohospodárskej pôdy rozoraním kazašských stepí a po návrate do Moskvy sa ako tajomník ÚV podieľal na zmarení pokusu o zosadenie Chruščova. V rokoch 1960-1964 a potom od roku 1977 bol predsedom prezídia Najvyššieho sovietu (titulárnou hlavou ZSSR). V roku 1964 sa však obrátil proti svojmu ochrancovi a po vnútrostraníckom puči sa stal prvým tajomníkom strany a najmocnejším mužom v krajine. K Brežnevovi patrila aj túžba po vyznamenaniach, okázalých poctách a drahých autách. Jeho vášňou boli údajne aj ženy a lov, ktorému sa venoval aj počas svojich návštev Československa. V roku 1969 prežil pokus o atentát.

O dôvodoch Brežnevovho vzostupu sa vedú polemiky. Jeho najväčšia devíza bola údajne v tom, že vedel zohrať úlohu prostredníka pri konfliktoch vnútri strany a pritom budil dojem človeka bez ambícii "Ten neznepokojoval nikoho, nechcel nič meniť, nič inovovať a nikoho nekritizoval – jednoducho sa oprel o aparát," napísal historik a analytik Václav Kotyk. Počas jeho vlády začalo stagnovať sovietske hospodárstvo a Sovietsky zväz pokračoval v zbrojení. Patrí k nej aj tzv. Brežnevova doktrína, ktorá prisudzovala Moskve právo zasahovať v iných štátoch východného bloku pri "obrane socializmu". Výsledkom bol rok 1968 v Československu a vpád Sovietov do Afganistanu v roku 1979. Na druhej strane sa stretol s niekoľkými prezidentmi USA s ktorými podpísal odzbrojovacie zmluvy (SALT 1 a 2). Bol aj jedným zo strojcov politiky uvoľnenia a vývozom surovín zabezpečil v krajine relatívne slušnú životnú úroveň. V roku 1980 sa v Moskve konala letná olympiáda, ktorá bola poznamenaná bojkotom niektorých západných krajín kvôli Afganistanu.

Od konca 70. rokov však kvôli zhoršujúcemu sa stavu Brežneva krajinu mali riadiť ministri zahraničia a obrany Andrej Gromyko a Dmitrij Ustinov a šéf KGB Jurij Andropov. Pokračovateľmi jeho éry sa stali Andropov a Konstantin Černenko, ktorí však čoskoro zomreli. V roku 1985 bol do čela KSSS zvolený Michail Gorbačov, ktorý naštartoval revolučné zmeny. Tie však viedli k rozpadu sovietskeho impéria.