Kobytev bol v roku 1941 mladým umelcom, ktorý sa tešil na budúcu kariéru. V júni však nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz a mladík narukoval do Červenej armády. Štyri roky bojov sa výrazne podpísali nielen na jeho psychickej, ale i fyzickej stránke. Unavená tvár, hlboké vrásky a najmä neprítomný výraz vypovedajú mnohé o tom, čo na východnom fronte zažil.
Kobytev sa narodil v decembri 1910 na Altaji. Vyštudoval pedagogiku a pracoval na vidieku v okolí Krasnojarsku ako učiteľ. Jeho vášňou však bolo maľovanie portrétov, krajiniek a výjavov z bežného života. Sníval o vyššom umeleckom vzdelaní a v roku 1936 sa mu podarilo dostať na Kyjevský štátny umelecký inštitút.
V roku 1941 promoval s vyznamenaním, Nemci však prekazili jeho sny o umeleckej kariére. Kobytev sa dobrovoľne prihlásil k delostrelcom a zúčastnil sa mnohých tvrdých bojov. V septembri 1941 utrpel zranenie nohy a stal sa vojnovým zajatcom. Skončil v neslávne známom nemeckom zajateckom tábore neďaleko ukrajinského mesta Chorol, kde zomrelo až 90-tisíc vojakov i civilistov.
V chorolskom tábore sa naraz tiesnilo až 60-tisíc ľudí, ktorých priebežne zabíjali najmä choroby a podvýživa. Pred nepriazňou počasia chránila väzňov len jediná rozpadajúca sa budova, kam sa dokázal natesnať iba zlomok z nich. V roku 1943 sa odtiaľto Kobytevovi podarilo ujsť a pripojiť sa späť k Červenej armáde.
Zúčastnil sa viacerých vojenských operácií na Ukrajine, v Moldavsku, Poľsku i Nemecku. Keď vojna skončila, udelili mu Rád hrdinu Sovietskeho zväzu.
Tisícyardový pohľad
Kobytev, podobne ako stovky tisíc ďalších vojakov z celého sveta, trpel po vojne posttraumatickým stresovým syndrómom, ktorý kvári vojakov už od počiatku konfliktov. Jedným z jeho prejavov je aj takzvaný tisícyardový pohľad, ktorý môžete vidieť na úvodnej fotografii. Traumatizovaný človek akoby ignoroval dianie okolo seba a hľadel do prázdna na miesto, ktoré vidí iba on. Posttraumatický stresový syndróm sa okrem iného prejavuje aj uzatváraním sa do seba a stratou záujmu o okolie. Vyliečiť sa z neho je pomerne náročné a vojaci sa neraz rozhodnú pre samovraždu.
Kobytev sa však na rozdiel od mnohých iných vojakov zotavil a po vojne mu bolo dopriate venovať sa umeniu. Zomrel v roku 1973.
