V tom čase žilo v Nome asi 1400 ľudí a všetkým hrozila smrť. V meste totiž zúrila epidémia záškrtu. Miestny lekár Curtis Welch sa dokonca obával, že choroba sa rozšíri aj medzi okolité komunity a ohrozí až desaťtisíc ľudí. Mnohí z nich pritom boli domorodci, ktorí nemali voči záškrtu žiadnu imunitu.

Všetko ešte zhoršil fakt, že Welchove lieky proti záškrtu boli niekoľko mesiacov po záruke. Doktor síce objednal ďalšie, ale zásielka sa oneskorila a mohla prísť až na jar, keďže prístav v Nome v zime zamŕza.

Zomierali najmä deti

Záškrt sa začal šíriť ešte v decembri 1924. Welch si najprv myslel, že ide o angínu, ale keď počet prípadov rástol a deti začali zomierať, rýchlo pochopil, že sa napĺňajú jeho najhoršie obavy.

Záškrt je mimoriadne nákazlivá choroba, ktorú spôsobuje baktéria corynebacterium diphtheriae. Útočí na dýchaciu sústavu a ničí zdravé tkanivá, pričom tie odumreté sa hromadia v hrdle a nose a vytvárajú čoraz hrubšiu vrstvu, ktorá obmedzuje dýchanie. AK sa záškrt nelieči, pacient sa zväčša udusí. Úmrtnosť je pritom vysoká najmä u detí. V USA sa ročne nakazilo záškrtom asi 200-tisíc ľudí a 15-tisíc ich zomrelo. Drvivú väčšinu obetí tvorili deti.

Našťastie už vtedy existoval liek. Išlo o antitoxín vyrobený z imunizovaných zvierat, ktorý neutralizoval toxíny produkované baktériami. Ešte koncom 19. storočia ho objavil nemecký lekár Emil von Behring, ktorý si v roku 1901 vyslúžil vôbec prvú Nobelovu cenu za medicínu. Curtis Welch však sérum k dispozícii nemal a najbližšie sa nachádzalo mimo Ajašky stovky kilometrov ďaleko.

Welch teda poslal telegram Úradu verejného zdravotníctva do Washingtonu a žiadal o milión jednotiek antitoxínu. Úrad zorganizoval krízovú poradu, ktorej predmetom nebolo „kde“ liek zohnať. Zásoby boli dostatočné. Horšie bolo vymyslieť, „ako“ sérum dopraviť do Nome. Let bol vylúčený. Teploty pri zemi dosahovali -20 stupňov Celzia a lietadlá americkej pošty zvládli v takom počasí preletieť najviac 420 kilometrov. Viacerí piloti, ktorí chceli doletieť do Nome, havarovali a zomreli v divočine.

Nakoniec sa rozhodlo o vyslaní 1,1 milióna jednotiek séra loďou zo Seattlu do aljašského mesta Seward, ktorého prístav nezamŕzal. Odtiaľ mal vyraziť vlak do mesta Nenana. Posledným dopravným prostriedkom bol psí záprah, ktorý musel čo najrýchlejšie absolvovať 1085 kilometrov z Nenany do Nome.

Strasti a útrapy psích záprahov

Našťastie pre Nome sa zistilo, že v aljašskom hlavnom meste Anchorage sa nachádza 300-tisíc jednotiek séra. Tie mali pomôcť udržať epidémiu na uzde, kým zo Seattlu dorazí hlavná zásielka.

Americká pošta zhromaždila 20 svojich najlepších psovodov a ich záprahy. Cesta z Nenany do Nome zväčša trvala 25 dní, ale sérum mimo úložiska vydržalo len šesť dní. Záprahy teda museli absolvovať cestu za štvrtinu času. 20 mužov a desiatky psov bolo rozmiestnených pozdĺž trasy a mali fungovať na princípe štafety.

Desaťkilový balík s liekmi dorazil do Nenany v noci 27. januára 1925. William „Divoký Bill“ Shannon si ho ihneď naložil na záprah a vyrazil. Teplota atakovala -50 stupňov Celzia a Shannon musel bežať popri záprahu, aby si udržal telesnú teplotu. Keď dokončil svoj úsek cesty, ktorý meral asi 80 kilometrov, bol podchladený a na tvári mal čierne omrzliny. Prišiel o tri psy.

Zásielku prevzal Edgar Kalland, ktorý prešiel svojich 50 kilometrov bez problémov. Akurát mu ruky okolo držadiel záprahu stuhli tak, že mu na ne museli liať teplú vodu, aby sa bol schopný pustiť.

Nasledujúcich niekoľko záprahov prešlo svoje úseky bez problémov, ale Edgar Nollner v mestečku Bishop Mountain sa poriadne zapotil. Pred behom totiž zabudol poriadne ustrojiť dva svoje vedúce psy a oba skolabovali v dôsledku podchladenia. Nollner tak musel do čela záprahu nastúpiť miesto nich a psy naložil na sane. Kým dorazil do cieľa, obe zvieratá boli mŕtve.

Do 31. januára stúpol počet obetí záškrtu v Nome na 27. Miestne noviny písali: „Všetka nádej spočíva v psoch a ich hrdinských psovodoch.“

Leonhard Seppala a jeho psy.
Zdroj: Public Domain

Medzitým sa skúsený psovod Leonhard Seppala a jeho vedúci pes Togo vydali z Nome do 274 kilometrov vzdialeného mesta, aby sa stretli s prichádzajúcim sérom. Odtiaľto to boli do záškrtom postihnutého mesta tri dni cesty. Seppala ale poznal skratku cez zamrznutý Nortonov záliv, ktorá mohla ušetriť celý deň. Išlo však o mimoriadne nebezpečnú cestu, kde hrozila smrť mužovi i psom. Teplota klesla na -65 stupňov Celzia.

Keď Seppala prebral zásielku od Henryho Ivanoffa, prichádzala noc a z Aljašského zálivu sa blížila snehová búrka. Prekročiť Nortonov záliv potme a za silného vetra sa rovnalo samovražde, ale Seppala bol odhodlaný. Vedúci pes Togo celý záprah bezpečne navigoval cez nebezpečný ľad a záliv prekonali. Nasledovalo prudké stúpanie cez vrch Little McKinley a potom už mohol Seppala odovzdať zásielku kolegovi. Jeho záprah prekonal za 4,5 dňa 420 kilometrov.

Charlie Olson, ktorý prebral zásielku od Seppalu, ju bezpečne odovzdal do rúk Gunnara Kaasena. Snehová búrka sa stále zhoršovala a Kaasen si neskoro uvedomil, že obišiel mestečko Salomon, kde mal odovzdať sérum ďalšiemu psovodovi. Rozhodol sa teda pokračovať ďalej. V jednom momente mu silný poryv vetra prevrátil sane a citlivý náklad sa ocitol v snehu. Kaasen ho musel vyhrabať holými rukami, na oboch mal ale vážne omrzliny.

Gunnar Kaasen a pes Balto.
Gunnar Kaasen a pes Balto.
Zdroj: Public Domain

Lieky na ďalšom stanovišti neodovzdal. Psovod Ed Rohn totiž spal mysliac si, že zásielka sa zdržala v Salomone. Kaasen ho nebudil, príprava nového záprahu by totiž trvala drahocenný čas. A tak posledných 40 kilometrov do Nome prešiel unavený Gunnar Kaasen s vedúcim psom Baltom. Dorazili o 5:30 ráno. Ani jedna ampula sa cestou nerozbila. Welch antitoxín roztopil a okolo obeda už ho podával nakazeným.

Psie celebrity

Tri týždne po podaní prvého lieku začal počet chorých v Nome klesať. Až vtedy dorazilo 1,1 jednotiek séra. Ako inak, psím záprahom. Mnohí z psovodov, ktorí sa podieľali na prvej jazde, sa zúčastnili napriek všetkým nástrahám aj druhej dodávky.

Baltova socha v New Yorku.
Zdroj: Shutterstock

Všetci psovodi a psy dostali ďakovné listy od prezidenta Calvina Coolidga. Z Leonharda Seppalu a Gunnara Kaasena sa stali celebrity, rovnako ako z ich vodiacich psov Toga a Balta. Balto má dokonca dodnes v New Yorku sochu a v roku 1925 sa zúčastnil jej odhalenia. Oba psy na sklonku života utratili a dnes s vystavené na rôznych miestach: Balto je v Clevelandskom prírodovedeckom múzeu, Togo sa nachádza v Iditarodskom múzeu v meste Wailla na Aljaške.

Na počesť tohto hrdinského behu sa na Aljaške každoročne konajú preteky psích záprahov Iditarod z Anchorage do Nome. Mimochodom, posledným preživším psovodom bol Edgar Nollner, ten, ktorý nahradil svojich dvoch vodiacich psov. Zomrel 18. januára 1999 ako 94-ročný.