Na fotografii z Marshallových ostrovov z roku 1944 vyššie môžete vidieť takmer nahého japonského vojaka, ktorý sa vzdáva americkým mariňákom. Ak chcel prežiť, musel sa vyzliecť a dokázať, že nemá pod uniformou skrytú žiadnu zbraň či granát. Japonci sa vzdávali málokedy, považovali to za nečestné, a tak je fotografia svojím spôsobom unikátna. Za vojakom je zrejme delostrelecký bunker, dôkazom sú hrubé betónové múry a masívne železné vráta.

Marshallove ostrovy boli v japonských rukách od prvej svetovej vojny z rozhodnutia Spoločenstva národov (predchodca dnešnej OSN) v rámci takzvaného Mandátneho územia Tichomorské ostrovy. Japonsko v roku 1933 zo Spoločenstva národov vystúpilo a začalo pretvárať ostrovy na vojenské základne.

Počas druhej svetovej vojny sa tieto ostrovy pochopiteľne stali terčmi amerických útokov. Marshallove ostrovy čakalo americké vylodenie 31. januára 1944. Na sever atolu Kwajalein zaútočila 4. divízia námornej pechoty a na juh 7. pechotná divízia. Ťažšiu prácu odviedli mariňáci, v priebehu troch dní mali 313 mŕtvych a 502 ranených.

Na atole Kwajalein bolo v tých dňoch dovedna 3563 japonských vojakov, Američania ale zajali len 90 z nich. Kto nezomrel priamo pri obrane, vrhol sa do samovražedného útoku.

Celkovo zaznamenali mariňáci a pechota na Marshallových ostrovoch straty v počte asi dvetisíc mŕtvych a ranených. V porovnaní s bitkou o ostrov Tarawa, kde bolo mŕtvych a ranených Američanov o tisícku viac, išlo o krok vpred. Veliteľom sa totiž podarilo zaviesť do praxe nové postupy dobýjania ťažko opevnených ostrovov, krvavú daň za túto lekciu však zaplatili obyčajní vojaci práve na Tarawe. Medzi nové postupy patrilo napríklad bombardovanie obranných postavení ťažkými lodnými delami a vylepšenie transportu vojakov z lodí na pláže.