Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Pri tejto forme trestu odsúdeného zločinca umiestnili v uzavretom priestore bez východu. V&nbsp;krajnom prípade bol trest doživotný, takže väzeň zomrel v&nbsp;dôsledku hladu a dehydratácie. Fotografia publikovaná v roku 1922 v&nbsp;National Geographic zobrazovala mongolskú ženu uväznenú v drevenej debne v púšti. <a target="_blank" rel="noopener" href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/foto-fascinujuce-zabery-mongolska-vrate-spat-case">Fotograf Albert Kahn</a> bol svedkom toho, ako žena žobrala o jedlo. Bohužiaľ, musel ju nechať v krabici, pretože by bolo obrovským porušením protokolu, keby antropológ zasiahol do systému trestného súdnictva inej kultúry. Ženu odsúdili za cudzoložstvo. Obete však nie vždy zomreli hladom. Podľa novinovej správy z roku 1914 ľudí, ktorí dostali trest v&nbsp;Číne&nbsp;pochovali v ťažkých rakvách a&nbsp;previazali železnými reťazami, ktoré im znemožňovali sedieť alebo ležať. Len niekoľko minút denne mohli vidieť slnečné svetlo, keď im jedlo hádzali do rakiev cez malý otvor.

Trest známy ako „trest vreca“ bol pre vrahov rodičov. Zločincov zašili do koženého vreca spolu s&nbsp;rôznymi domácimi zvieratami a&nbsp;hodili do vody. Podľa prvej dokumentácie, ktorá <a target="_blank" rel="noopener" href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/poena-cullei-najprisnejsi-trest-starovekom-rime">spomína&nbsp;poena cullei</a>, do vreca dávali iba hady. V čase cisára Hadriána bolo najobľúbenejšou variáciou&nbsp;umiestnenie vraha do vreca spolu s kohútom, psom, opicou či zmijou. Vrahovia rodičov dostali na výber. Buď ich hodia šelmám v&nbsp;aréne&nbsp;alebo ich zašijú do vreca a&nbsp;hodia do vody. Tých, ktorí si vybrali poena culle, najprv zbičovali alebo dobili oceľovými tyčami, zatiaľ čo im hlavu strčili do vreca. Potom ich hodili do mora alebo rieky.

<strong>Potretie medom a mliekom</strong>

Išlo o starodávnu perzskú&nbsp;metódu mučenia určenú pre tých, ktorí spáchali vážne zločiny, ako bola vražda alebo zrada. Zločincov uväznili vo bútľavom kmeni stromu alebo uviazali medzi dvoma loďami na močiari a&nbsp;slnku a nútene kŕmili mliekom a medom. Odsúdení museli mlieko s&nbsp;medom nielen zjesť a&nbsp;vypiť, ale touto zmesou im natreli aj telá. Vôňa medu a&nbsp;mlieka prilákala rôzne druhy hmyzu, ale aj potkany, ktoré v podstate obeť zjedli zaživa. Priviazaní zločinci často trpeli silnými hnačkami, boli slabí a dehydrovaní. Napriek tomu nezomreli na dehydratáciu, keďže ich neustále kŕmili stále väčším a&nbsp;väčším množstvom mlieka a medu. Preto mohli prežiť celé týždne vo vlastných výkalov a&nbsp;postupne požieraní hmyzom. V hromadiacich výkaloch sa totiž rozmnožovali rôzne červy a&nbsp;škodcovia, ktorí sa prevŕtavali do tiel obetí a&nbsp;rozožierali ich zvnútra.

Brutálne&nbsp;mučiace zariadenie, známe aj ako „Katarínske koleso“, keďže na ňom lámali svätú Katarínu Alexandrijskú, používali v&nbsp;Európe počas stredoveku. Populárne bolo najmä vo Francúzsku a&nbsp;Nemecku. Išlo o&nbsp;tzv. lámacie koleso, ktoré odsúdeným lámalo kosti. Zločinci, ktorých odsúdili za vraždu s priťažujúcimi okolnosťami, dostali práve tento druh trestu smrti. Obeť priviazali ku kolesu a palicou alebo železným obuškom bili po jednotlivých končatinách, kým ich všetky nerozdrvili. Keď obeť podľahla zraneniam, koleso s&nbsp;mŕtvym telom vystavili na výstrahu. Niekedy obeť čelila mučeniu na kolese niekoľko dní, inokedy kat&nbsp;zasadil obeti niekoľko presných úderov do hrudníka a žalúdka pre rýchlejšiu smrť. Presný mechanizmus lámacieho kolesa sa v jednotlivých krajinách líšil, pričom niektoré variácie mučiaceho zariadenia zahŕňali aj drevený kríž.

Popravu uškrtením prvýkrát zaviedli v roku 1812 ako alternatívu k obeseniu. Počas 19. storočia v Španielsku popravili uškrtením najmenej 736 ľudí. Išlo zvyčajne o&nbsp;zločincov vinných z vraždy, banditizmu alebo spáchania teroristických činov. Väzni sedeli chrbtom k&nbsp;stĺpu, pričom okolo krku im navliekli lanovú slučku, ktorú pripevnili k tyči. Kati použili na uškrtenie palicu, ktorú vložili do slučky lana a točili. Existovala aj čínska variácia metódy, zahŕňajúca použitie tetivy luku. Postupom času došlo k niekoľkým „vylepšeniam“, ktoré mali zaručiť, že odsúdenci zomrú&nbsp;humánnejším spôsobom. Zmenilo sa napríklad to, že odsúdený sedel na drevenej stoličke s opierkami pre ruky a nohy, ako aj sklopným železným golierom, ktorý mu pripli okolo krku. Vylepšením bol skrutkový alebo pákový mechanizmus s hviezdicovou čepeľou. Aj keď obeť zvyčajne rýchlo stratila vedomie a zomrela po niekoľkých minútach, nikdy to nebol zaručený výsledok. To napokon viedlo k záveru, že tento spôsob popravy nebol nikdy rýchlejší ani humánnejší ako obesenie.