Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Počas vojny vo Vietname došlo k zaujímavému incidentu. Jednej noci americká loď USS Maddox vystrelila do mora 380 hĺbkových nábojov s cieľom zničiť severovietnamské torpédové člny. Lenže letecká podpora uviedla, že v danej lokalite v tom čase žiadne iné lode neboli. Sonarový inžinier opísal udalosti z tej noci morskému biológovi Toddovi Newberrymu v roku 1966. Hoci objekty na radare pôsobili ako torpéda, Newberryho teória bola, že išlo o vzácne organizmy známe ako pyrozómy. Pyrozómy pozostávajú z tisícov jedincov, ktoré vytvárajú veľkú plávajúcu štruktúru, niekedy dlhú až 18 metrov. Predstavte si obrovskú medúzu podobnú trubici bez chápadiel. Keď sa na sonare objaví takýto objekt, navyše vyžarujúci svetlo, dokáže to námorníkov pomýliť.

V roku 1978 vykonávala fregata amerického námorníctva USS Stein špeciálne operácie na nezverejnenom mieste v Tichom oceáne. V jednom okamihu sa loď musela vrátiť do prístavu kvôli nefunkčnému systému zodpovednému za identifikáciu podmorských hrozieb. V prístave námorníci zistili, že sonar bol doslova rozhryznutý v dĺžke 1,2 metra a našli na ňom stopy po veľkých zuboch. Pri bližšom skúmaní štruktúry identifikovali ako pazúry z prísaviek chobotnice. Najväčšia chobotnica, ktorú vedci objavili, merala 13 metrov a vážila viac ako 900 kilogramov. Lenže pazúry na USS Stein údajne patrili chobotnici trikrát väčšej a ťažšej. Námorný biológ F.G. Wood nevylúčil možnosť, že ide o doposiaľ neobjavený druh. S najväčšou pravdepodobnosťou si chobotnica loď pomýlila s veľrybou, s ktorou často súperí o potravu.

Začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia žraloky dostali do centra pozornosti amerického námorníctva, ktorí ich chceli využiť na cielené útoky proti nepriateľovi. Skúmaním však zistili, že žraloky sa príliš nezaujímajú o „podivné predmety“ plávajúce v mori a pre personál, ktorý dodržiava pravidlá nepredstavujú bezprostredné nebezpečenstvo. Navyše, plavidlá obsahovali rušičky, ktoré žraloky odháňali. Problémom bolo i to, že námorné bitky sa odohrávali najmä v mrazivých vodách. Až keď sa boje presunuli do tropických vôd, začala byť táto myšlienka opäť zaujímavá...

V roku 1945 Američania vyslali na misiu krížnik USS Indianapolis, aby dodal obohatený urán pre atómovú bombu „Little Boy“. Po dokončení úlohy loď odplávala na Filipíny aj s 1 195 člennou posádkou. Krátko po polnoci sa však stretla s japonskou ponorkou, ktorá loď za 12 minút potopila. Kým tristo námorníkov stihlo naskočiť do záchranných člnov, zvyšných 900 členov posádky zostalo napospas osudu na šírom mori. Stovky žralokov prilákal k troskám hluk výbuchov, vôňa krvi a pohyb tiel vo vode. Námorníci nemali šancu na prežitie. Masívne útoky na ich zúfalo bojujúce telá predstavujú najtragickejšie útoky žraloka na človeka. Záchranárom sa podarilo vyslobodiť už len 316 námorníkov.

Služby a schopnosti delfínov už od začiatku 60-tych rokov minulého storočia využíva viacero ozbrojených síl. Vďaka tréningu môžu delfíny vykonávať mnoho užitočných úloh, ako je pomoc pre potápačov alebo identifikácia torpéd a mín. Dlhoročnú tradíciu v ich trénovaní na vojenské účely majú napríklad Rusi, ktorí ich cvičia vyhľadávať objekty alebo odstrašiť nepriateľských potápačov. Kľúčová je najmä námorná základňa v Sevastopole na ukrajinskom polostrove Krym, ktorý Rusko anektovalo v roku 2014. V rámci sovietskeho programu na výcvik delfínov trénovala v akváriu blízko Sevastopoľa tieto živočíchy aj Ukrajina. V 90. rokoch minulého storočia program prestal fungovať a Ukrajina ho obnovila v roku 2012, no delfíny po anexii Krymu padli do rúk Rusov. Počas studenej vojny USA aj Sovietsky zväz využívali echolokáciu delfínov, čiže ich schopnosť orientovať sa pomocou ultrazvukových vĺn na detekciu mín. Rusko používalo vojenské delfíny aj počas vojny v Sýrii na svojej námornej základni v meste Tartus, čo dokazujú satelitné snímky z roku 2018.