Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Ťažko povedať, kto začal pod Odesou kopať ako prvý. Isté však je, že sieť tunelov sa začala rýchlo rozširovať koncom 18. storočia, keď ruská cárovná Katarína Veľká nariadila v&nbsp;meste vybudovať nový prístav. S&nbsp;ním sa rozrastala aj samotná Odesa a&nbsp;výstavba si vyžadovala obrovské množstvo stavebného materiálu. Konkrétne vápenca. A&nbsp;keďže toho bol v&nbsp;podzemí dostatok, hĺbili sa stále nové šachty a&nbsp;tunely. 30 metrov pod povrchom vznikla tak spletitá sieť, že ju dodnes nik nedokázal zmapovať.

Banská činnosť prebiehala celé 19. storočie a&nbsp;aj začiatkom 20. storočia až do vypuknutia boľševickej revolúcie. Tunely padli do rúk rôznych kriminálnikov, ktorí ich využívali na pašovanie tovaru a&nbsp;ďalšie nelegálne aktivity.

Keď sa Odesy zmocnili nacisti a&nbsp;začali masakrovať miestne obyvateľstvo, katakomby slúžili ako útočisko pre partizánov. Nachádzali sa tu obytné miestnosti, ale aj herne, kde si Ukrajinci krátili čas šachom, dámou či dominom pri svetle sviečok. V&nbsp;kuchyniach sa varilo a&nbsp;dym sa odvádzal do prázdnych tunelov. Dokonca tu bola aj ošetrovňa a&nbsp;miestnosť s&nbsp;premietačkou.

Dnes sú niektoré tunely zrekonštruované a&nbsp;umožňujú návštevníkom pozrieť sa, ako tu žili partizáni.

Do tunelov sa dá vstúpiť najmenej na tisícovke miest a&nbsp;tajomnom labyrinte odvážni prieskumníci dodnes nachádzajú staré mince, náradie, pušky z&nbsp;druhej svetovej vojny, staré noviny a&nbsp;ďalšie predmety. Vstup do katakomb je však extrémne nebezpečný. Ľahko sa v&nbsp;nich dá stratiť a&nbsp;pokiaľ nemá človek výborný orientačný zmysel či Ariadninu niť, radšej by sa nemal vydať.