Žľazy v zadku psa totiž vylučujú chemikálie, ktoré môžu odhaliť kľúčové informácie o pohlaví, zložení stravy a emocionálnom stave psa.
Naši najvernejší priatelia teda rozoznajú množstvo informácií vďaka štipľavému zápachu s využitím tzv. Jacobsonovho telieska v ich nose. Psí ňufák je desaťtisíc až stotisíc ráz citlivejší ako ľudský nos. A keď pes ovoniava zadok druhého psa, je to vlastne zber dôležitých informácií.
Výskum doktora Georgea Pretiho z centra Monell Chemical Senses vo Philadelphii pochádza z roku 1975. Preti skúmal análny sekrét psov a divokých kojotov a porovnával ich správanie. Zistil, že pes i kojot majú v okolí zadku análny vak, ktorý vylučuje chemické látky a napomáha tak odovzdávať informácie ostatným psom.
Vak obsahuje apokrinné žľazy, čo dáva psovi charakteristický pach. Ďalšie mazové žľazy tiež hrajú dôležitú úlohu, dokážu premastiť kožu a chlpy tak, že sú takmer vodovzdorné. Primárne chemické zlúčeniny, ktoré produkujú apokrinné žľazy, majú krátke reťazce kyselín a obsahujú tiež organickú zlúčeninu známu ako trimetylamín. Je produktom rozkladu rastlín a živočíchov, a často ju sprevádza zápach podobný hnijúcej rybe alebo zápachu z úst.
Aróma, ktorú vydáva pes, je závislá od niektorého z faktorov, ako sú diéty, pohlavie, emocionálny stav a ďalšie. Keď jeden pes ovonia iného, je schopný rozpoznať najjemnejšie detaily a dozvedieť sa informácie, ktoré by inak boli väčšinou nedostupné. Ale ako sú psy schopné rozoznať tieto jemné pachy, keď ich prekrýva napríklad silný pach psích výkalov?
Podľa doktora Pretiho majú v hypercitlivom nose druhý čuchový systém, ktorý sa nazýva Jacobsonov orgán, vyvinutý prírodou špeciálne pre chemickú komunikáciu, nie na iné vône. Prostredníctvom vlastného súboru nervov, vedúcich do mozgu je tento orgán schopný obísť ostatné orgány v nose a viesť vzruchy priamo do psej hlavy. Tam sa už rozhodne, čo ďalej – či ovoniavaného psa napadnúť alebo sa s ním zahrať…
