Lúpež storočia

Počas svojej nadvlády nacisti ukoristili zlato v hodnote stoviek miliónov eur z mnohých centrálnych bánk Európy. Značnú časť minuli na nákup vojenského tovaru z neutrálnych krajín, no stále ho ostalo dosť. Väčšinu zlatých rezerv držali v Ríšskej banke v Berlíne. Keď sa však začiatkom roku 1945 spojenci začali tlačiť smerom k mestu, veľké množstvo zlata poslali do mnohých pobočiek Reichsbank v strednom a južnom Nemecku.

Šup s nimi do bane

Vo februári 1945 zasiahlo Ríšsku banku v Berlíne spojenecké bombardovanie, ktoré takmer zničilo banku, vrátane lisov na tlač peňazí. Vedenie sa preto rozhodlo poslať väčšinu zlatých rezerv v hodnote asi 238 miliónov dolárov a veľké množstvo peňažných rezerv do bane v Merkers, asi 300 kilometrov juhozápadne od Berlína. Veľké množstvo soľných a draselných baní v Nemecku vláda premenila na výrobu a skladovanie zbraní a munície, keďže pozemné továrne boli cieľom spojeneckého bombardovania.

Diamanty, zlaté mince, tehličky, meny rôznych štátov,...

Sotva týždeň po bombardovaní už smeroval náklad po železnici do Merkers. Obsahoval miliardu ríšskych mariek a značné množstvo cudzej meny. Keď vlak dorazil do Merkers, poklad umiestnili do špeciálneho trezoru v bani. Počas zvyšku februára a marca, až do pádu Berlína, do Merkers pravidelne prichádzali zásielky s nacistickou korisťou. Patrili medzi ne zlaté a strieborné šperky zhabané Židom, od zubných náhrad po puzdrá na cigarety, diamanty, zlaté a strieborné mince, cudzia mena, zlaté aj strieborné tehličky. Ríšsky minister školstva poslal do baní na úschovu umelecké poklady národa, ktoré zahŕňali štvrtinu hlavných fondov štrnástich hlavných pruských štátnych múzeí.

Neuveriteľný nález

Keď americké jednotky, ktoré vstúpili do Merkers dozvedeli o baniach a pokladoch, ktoré skrývali, umiestnili k piatim vchodom do bane stráže. 7. apríla vstúpil do bane podplukovník William A. Russell spolu s ďalšími dôstojníkmi a fotografmi Signal Corps. Vyviezli sa výťahom na dno hlavnej šachty a už na hlavnej dopravnej ceste našli pri stenách naukladaných 550 vriec s ríšskymi markami. Ale skutočný poklad skrývala komora s tehlovým múrom hrubým asi meter. V strede steny boli oceľové bezpečnostné dvere doplnené kombinovaným zámkom a časovacím mechanizmom, preto tehlovú stenu odpálili dynamitom.

Zlata vyše hlavy

„Trezor“ bol asi 25 metrov široký, 50 metrov dlhý a šttyri metre vysoký a v jeho vnútri bolo viac ako sedemtisíc vriec so zlatými prútmi a mincami, 55 prepraviek so zlatými prútmi, stovky vriec so zlatými predmetmi, viac ako 1 300 vriec s ríšskymi markami, britskými librami a francúzskymi frankmi, 711 vriec amerických dolárov, stovky vriec so zlatými a striebornými mincami, stovky vriec cudzej meny, viac ako dvetisíc vriec a 1300 prepraviek s ríšskymi markami, ako aj škatule so striebornými platňami a platinovými tehličkami. Okrem toho tu Američania našli 400 ton umeleckých diel.

Pripravené na roztavenie

Keď generál Eisenhower navštívil baňu v apríli, zaskočilo ho bohatstvo koristi. „V kufroch, krabiciach a iných kontajneroch bolo veľké množstvo zlatých a strieborných tanierov a ozdôb, ktoré zjavne ukradli zo súkromných obydlí po celej Európe,“ napísal. „Všetky predmety boli zlisované údermi kladiva, aby ušetrili úložný priestor, a takto pripravené na roztavenie na zlaté alebo strieborné tehličky.“ Podľa odhadov bola hodnota zlata, striebra a cudzej meny v bani viac ako 520 miliónov dolárov.

Návrat zlatého pokladu

Počas leta 1945 bankovky z Merkers a iných skrýš Američania vrátili do rôznych krajín a začal proces reštitúcie umeleckých diel. Na distribúciu ukradnutého zlata a jeho vrátenie právoplatným vlastníkom zriadili komisiu s názvom Tripartitná komisia pre reštitúciu menového zlata (TGC). TGC sa snažila vracať zlato do väčšiny krajín čo najrýchlejšie, faktory studenej vojny však viedli k určitému oneskoreniu. Posledné zlato reštituovali až v roku 1996. Nepeňažné zlato, čiže to, ktoré ukradli obetiam nacistického prenasledovania, odovzdali prípravnej komisii Medzinárodnej reštitučnej organizácie, aby slúžilo ako dôkaz v procesoch s vojnovými zločinmi v Norimbergu.

Nakoniec zvíťazili dobročinné účely

Napriek obrovským úspechom pri získavaní, premiestňovaní a reštitúcii pokladu Merkers, stále existuje polemika o tom, koľko „nemenového“ zlata (napr. šperky a dentálne zlato) roztavili a zmiešali s menovým zlatom (t.j. zlatom z centrálnej banky) a teda koľko by ho ešte mali poskytnúť obetiam nacistického prenasledovania a ich dedičom. Až v rokoch 1997-98 približne pätnásť krajín súhlasilo s tým, že sa vzdajú svojich nárokov na podiel, ktorý stále držala Tripartitná zlatá komisia, a venovali ho na odškodnenie obetiam nacistického prenasledovania. Tento podiel predstavoval 5,5 metrických ton zlata.