Na severovýchode Indie, neďaleko hraníc s Bangladéšom, je oblasť Meghalaya, plná zelených hôr a hustých tropických lesov, ktoré každoročne absorbujú obrovské množstvo zrážok. Kým dažde prispievajú k zachovaniu života v lesoch, pre domorodcov z kmeňa Kasi predstavujú veľkú výzvu.

Od júna do septembra počas monzúnového obdobia sa potoky a rieky začínajú prudko napĺňať, takže je nemožné dostať sa cez ne. Hory Meghalaye ako prvé zachytia vlhké monzúnové vetry, ktoré vanú od severu, z Bengálskeho zálivu cez hory v Bangladéši.

Vetry sa dostávajú do ostrých kolízií s horskými stenami, čo spôsobuje silnú kondenzáciu pár a prudké zrážky. Tieto dažde poskytujú dodatočnú energiu už zúriacim riekam a vytvárajú nové vodopády stekajúce z hôr.

V minulosti kmeň Kasi staval mosty z bambusu, aby sa jeho členovia dostali cez silné vodné toky. Ale ich štruktúra nemohla odolať silným monzúnom. Ak sa mosty poškodili, pretože drevo zhnilo, kmeň bol odrezaný od iných oblastí. Pred asi 180 rokmi však znalci navrhli iné riešenie. Tenké korene stromov (Ficus elastica) pretiahli z oboch strán smerom k stredu rieky, kde sa most spojil. Korene, ktoré prerastali na protiľahlý breh rieky, ďalej konštrukciu spevňovali.

Tvorba týchto lávok si vyžiadala 15 – 20 rokov, ale na rozdiel od tradičnej stavby sa nakoniec ukázali ako silnejšie a nikdy neboli potrebné opravy. V posledných 25 rokoch však táto prax pomaly vymiera. Namiesto trpezlivého čakania stavitelia dnes používajú oceľové laná a moderné metódy výstavby.