Priekopníci medzi dobrodruhmi: Ich osudy boli neraz tragické

Ako píše Život, aj keď sa historik a spisovateľ Martin Furmanik venuje najmä mapovaniu regiónu Spiša, kde pôsobí a žije, vždy ho fascinovalo aj pozadie osudov ľudí, ktorí menili dejiny sveta a verejnosti pritom neboli až takí známi. „Týka sa to aj zahraničných či slovenských cestovateľských dobrodruhov. Napísal som o nich viacero článkov a tie som napokon zhrnul aj vo svojej najnovšej knihe Putovanie dejinami – prekvapivé súvislosti histórie,“ odkazuje na jednu z častí svojho práve vychádzajúceho diela. Jedným z jeho odkazov je lepšie pochopenie toho, že veci, ktoré v dnešnom modernom svete plnom vymožeností považujeme za samozrejmé, kedysi vôbec samozrejmé neboli.

Hoci si väčšina z nás pod priezviskom Balboa predstaví skôr boxerského hrdinu z legendárnej filmovej série Rocky so Sylvestrom Stallonom, už v oveľa dávnejšej minulosti preslávilo objaviteľa Tichého oceánu. Vasco Núñez de Balboa (1475 – 1519) bol španielsky dobrodruh, objaviteľ a neskôr guvernér, ktorý sa podobne ako mnohí jeho súkmeňovci na začiatku 16. storočia rozhodol skúsiť šťastie v Novom svete. Pripojil sa k jednej z mnohých výprav, ktoré tam smerovali, a usadil sa na ostrove Hispaniola (dnešné Haiti), kde pôsobil ako farmár a plantážnik. Dostal sa však do dlhov a v snahe uniknúť pred veriteľmi sa so svojím psom ukryl do suda na jednej z lodí. Hoci ho odhalili, preplával až do Panamy. Podarilo sa mu pripojiť k ďalšej lodnej výprave skúmajúcej kontinent aj s cieľom nájsť zlato. „Na rozdiel od mnohých krutých dobyvateľov bol Balboa k domorodcom mierny, čo mu pred 510 rokmi pomohlo aj pri veľkom objave. Jeden z miestnych náčelníkov mu prezradil, že pri neďalekom mori sa nachádza zlato. Keď sa tam vybral, po prejdení Panamskej šije prišiel až na pobrežie Tichého oceánu,“ hovorí Martin Furmanik. Pôvodne ho nazval Južné more, súčasný názov mu dal až portugalský moreplavec Fernão de Magalhães, ktorý tento najväčší oceán planéty v rokoch 1520 až 1521 preplával.

Keď sa už ako vplyvný muž vrátil z úspešnej misie do svojej vlasti zvanej Darién, vládol tam nový miestodržiteľ Pedrarias. Balboa bol preňho sokom, a tak mu robil neustále problémy. Hoci spory sa podarilo načas urovnať svadbou Balbou s Pedrariasovou dcérou, neskôr vypukli ďalšie konflikty až do tej miery, že Pedrarias dal Balbou uväzniť a popraviť. Jeho pozemská púť sa skončila 15. januára v roku 1519, keď mu v Acle sťali hlavu. Niektoré zdroje uvádzajú, že kat musel seknúť až trikrát, aby ju oddelil od tela, podľa Martina Furmanika však dnes takéto legendy nemožno overiť. Isté však je, že Balboa po sebe zanechal veľkú objaviteľskú stopu a svet naňho nezabudol. Jeho meno nesú parky, ulice, hlavný prístav v Paname, ako aj tamojšia mena. Dokonca je po ňom pomenovaný jeden z mesačných kráterov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Napriek tomu, že prežil len krátky život s tragickým koncom, nezmazateľne vošiel do dejín ako prvý človek z Uhorska, ktorý navštívil Ameriku. Tento rok si pripomíname 440. výročie smrti Stephanusa Parmeniusa (1555 – 1583). Narodil sa v Budíne, hoci niektoré teórie uvádzajú, že mohol mať aj slovenský pôvod spojený s obcou Štítnik. „Pravdepodobnejšie však je, že bol maďarskej národnosti,“ pripomína Martin Furmanik na adresu uhorského svetobežníka. Po štúdiách v Heidelbergu sa usadil v Oxforde, kde sa ubytoval u spisovateľa a geo­grafa Richarda Hakluyta. Vďaka nemu spoznal moreplavca Humphreyho Gilberta a nadchol sa pre plavby do Nového sveta. Parmenius napísal oslavnú báseň na objavné cesty a aj vďaka tomu ho potom Gilbert zobral na svoju výpravu do Nového sveta ako kronikára. Keď 3. augusta 1583 doplávali na ostrov Newfoundland pri pobreží Severnej Ameriky, bol to deň, ktorým Parmenius vošiel do dejín. „Neužil si ho však dlho, lebo pri pokračovaní plavby jeho loď stroskotala pri ostrove Sable, kde Parmenius zahynul. Je zaujímavé, že zvyšky vraku tejto lode v desaťmetrovej hĺbke je možné vidieť aj dnes,“ dodáva Martin Furmanik.

Dobrodružný príbeh s tajomným koncom plným otáznikov. Aj tak možno nazvať životnú púť Samuela Šikeťa (1863 – 1902), ktorý ako prvý Slovák navštívil päť kontinentov sveta. Narodil sa pred 160 rokmi v Pukanci, vyučil sa za debnárskeho majstra a neskôr sa presťahoval do Viedne, kde prevádzkoval svoju dielňu a krčmu. V podnikaní sa mu veľmi nedarilo, a tak našiel zmysel života v cestovaní. Najskôr prešiel Európu a potom aj ďalšie vtedy dostupné kontinenty, teda Ameriku, Afriku, Áziu, Austráliu. „Keďže nepatril medzi majetných ľudí, všade, kde bol, si na živobytie a ďalšie cesty zarábal aj článkami do miestnych novín. Publikoval v desiatkach štátov sveta, jazykovo bol ne­smierne zdatný. Všetko dosiahol najmä vďaka svojej húževnatosti,“ prezrádza Martin Furmanik. Osud človeka, ktorý za život prešiel 250-tisíc kilometrov, z toho 30-tisíc pešo, sa napokon uzavrel v ďalekej Tanzánii – v tom čase nemeckej kolónii vo vojnovom stave, kde ho 13. januára 1902 pravdepodobne popravili ako špióna. Podľa Martina Furmanika je táto udalosť opradená tajomstvom, nič viac sa o skone Samuela Šikeťa nevie. Prakticky nič po ňom nezostalo, len niekoľko listov a pohľadníc, ktoré posielal nevlastnému bratovi do Pukanca. Nezachovali sa dokonca ani žiadne jeho fotografie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

To, čo Samuel Šikeť nedotiahol do dokonalosti, sa o pár desaťročí neskôr podarilo známemu režisérovi, scenáristovi, publicistovi, fotografovi, vydavateľovi, producentovi, výtvarníkovi, kameramanovi a vášnivému cestovateľovi v jednej osobe Emilovi Fornayovi (1943 – 2020). Po skončení štúdií na FAMU, kde ho prijali na odbor kamera a fotografia ako najmladšieho študenta v histórii školy, sa rodákovi zo Spišskej Novej Vsi otvoril svet. Počas filmárskych ciest navštívil 97 krajín, a keď sa v roku 1996 jeho noha dotkla zamrznutej pôdy na Antarktíde, stal sa prvým Slovákom so „skalpom“ všetkých šiestich svetadielov našej planéty. Vo svojej filmografii má rodák zo Spišskej Novej Vsi úctyhodných 330 titulov, z ktorých 315 režíroval. Sám seba nazýval filmárom paradoxov života. Aj keď ho v roku 1991 postihla vážna zdravotná príhoda a ochrnula mu ľavá časť tela, svojej vášne sa nevzdal a okrem iného absolvoval jeden z najťažších raftingov na rieke Zambezi. V roku 1999 napísal knihu Som prvý Slovák na všetkých kontinentoch. Emil Fornay zomrel 2. novembra 2020, pričom tento rok by sa dožil osemdesiatky. Bol otcom troch dcér a najmä jedna z nich – Mira Fornay, kráča v jeho šľapajach. Aj ona sa venuje práci režisérky a scenáristky. Jej film Môj pes Killer získal hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame (2013).

Odkaz škótskeho cestovateľa, misionára a jedného z najväčších objaviteľov Afriky Davida Livingstona (1813 –1873) si v tomto roku pripomíname aj v duchu 210. výročia jeho narodenia a 150. výročia jeho smrti. Od detstva bol vášnivým čitateľom so záujmom o prírodu. Ako misionár chcel ísť najskôr do Číny, ale nakoniec sa dostal do Afriky. S expedíciou skúmal rieku Zambezi, jazero Malawi, pokúsil sa splaviť rieku Ruvumu. Objavil mnoho dovtedy neznámych miest, napríklad Viktóriine vodopády, zmapoval priebeh mnohých riek, najmä horného toku Zambezi. Po manželkinej smrti sa na nejaký čas vrátil do Británie, ale nepobudol tam dlho a vrátil sa do Afriky. „Jeho posledným veľkým cieľom bolo objavenie prameňov Nílu. Snažil sa o to až s posadnutosťou, a hoci sa mu to nikdy nepodarilo, zaznamenal mnoho iných zaujímavých objavov,“ pripomína Martin Furmanik.

Na svojich cestách bol David Livingstone viackrát na pokraji smrti. Prekonal zápal pľúc, choleru, tropické vredy na kolenách a vyviazol dokonca aj vtedy, keď ho napadol lev. Rozzúrenú šelmu v poslednej chvíli zastrelil jeho druh. Koniec života sa rozhodol stráviť tam, kam srdcom patril: zomrel v dedine Ilala v súčasnej Zambii. V Afrike je dodnes uznávaný nielen vďaka svojim objavom, ale aj preto, že bol veľký bojovník proti otrokárstvu

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Priekopník lietania s jedným okom? Hoci sa to z dnešného pohľadu javí skôr ako lacný vtip, v minulosti vládli predsa len iné pomery a mohli sa tak rodiť priam neuveriteľné príbehy. Jeden z nich napísal Američan Wiley Post (1898 – 1935). Keď ako chlapec z chudobných pomerov v pätnástich rokoch zbadal lietadlo, zaumienil si, že raz bude okrídlené stroje riadiť. A hoci mal len minimálne vzdelanie, tvrdo išiel za svojím snom a absolvoval leteckú školu v Kansas City. Keď do Oklahomy, kde žil, prišiel letecký cirkus hľadajúci parašutistu, okamžite sa prihlásil a počas nasledujúcich dvoch rokov absolvoval takmer sto zoskokov. Počas prác na ropných poliach v roku 1926 však utrpel vážny úraz. Keď mu odtrhnutá črepina zasiahla oko, museli mu ho pre zápal vyoperovať. Aj v jeho prípade však platilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Ropná spoločnosť mu vyplatila odškodné, za ktoré si kúpil vlastné lietadlo. Ako inštruktor a nájomný pilot sa dostal k naftovému magnátovi F. C. Hallovi, ktorý mu požičiaval svoje špičkové lietadlo a W. Post sa tak mohol zúčastňovať na leteckých súťažiach.

Od nich bol už len rok k odvážnemu plánu prekonať rýchlostný rekord v lete okolo sveta. V roku 1931 sa mu to s navigátorom Haroldom Gattym na jednomotorovom jednoplošníku aj podarilo. Takmer 25-tisíc kilometrov prekonali za osem dní a necelých šestnásť hodín. Keďže ho však iritovali reči o tom, že tento úspech je najmä Gattyho zásluha, rozhodol sa obletieť zemeguľu v rámci prvého sólového letu. V roku 1933 dosiahol aj túto métu, pričom bol ešte o 21 hodín rýchlejší ako počas letu s Gattym. Zo slávy sa však odvážny pilot, od ktorého rekordného letu uplynulo 90 rokov, netešil dlho. Pätnásteho augusta 1935 sa jeho stroj počas letu na Aljaške zrútil do jazera a W. Post zahynul. „Napriek tomu mu rekordy už nikto nezoberie. Bol zároveň prvým pilotom, ktorý dvakrát obletel zem, čo je pri jeho hendikepe naozaj nepredstaviteľné. Navyše sa podieľal na vývoji prvých tlakových oblekov. Usiloval sa lietať čo najvyššie, keďže predpokladal, že so stúpajúcou výškou stúpa aj rýchlosť lietadla. Dostať sa až do stratosféry sa mu však nepodarilo,“ uzatvára Martin Furmanik ďalší z príbehov, ktorý vošiel do dejín.