Zosnulého obliekli do najlepších šiat, spravili mu účes a do rúk zväčša vložili nejaký predmet, ktorý mal dotyčný najradšej. Maliar musel potom pracovať tak rýchlo, ako len vedel, aby stihol obraz dokončiť predtým, než telo začne zapáchať. Zväčša postupoval tak, že si len ceruzkou načrtol skicu a na obraze potom pracoval v pokoji domova.

Keď sa na verejnosti v roku 1839 objavili prvé fotografie, zrazu sa dala realita zachytiť behom niekoľkých minút. Maliarov nahradili iní umelci a začali vznikať zábery post mortem. Z nejakého dôvodu však mali ľudia pocit, že zosnulým treba dať „živú“ podobu. A tak na nich okrem iného nanášali aj mejkap, aby zamaskovali prepadnutú tvár a oči. A keď sa oči nedali otvoriť, namaľovali im falošný pár na viečka. Neraz vedľa mŕtvych pózovali aj členovia rodiny.

S takýmito snímkami sa potom zaobchádzalo rôzne. Niektorí ľudia ich ukazovali priateľom a známym počas návštev, iní si ich nechali zarámovať a zavesiť na stenu. Ďalší ich ukrývali v truhliciach len pre svoju potrebu. Posmrtné fotografie boli najmä u chudobnejších ľudí jedinými snímkami, ktoré vlastnili. Fotky boli totiž drahé a ateliérov bolo málo.

Posmrtné fotografie sa vyhotovovali približne 80 rokov, tento trend skončil až v 20. rokoch 20. storočia. Fotografovanie vtedy tak zlacnelo a stalo sa dostupnejším, že ktokoľvek si už mohol dovoliť dať sa odfotiť aj zaživa. Posmrtné zábery si môžete pozrieť v našej galérii.