< späť na článok: 

Vysušené hlavy za muškety: Maoriovia kvôli nim zabíjali

1 / 8 -

2 / 8 - Tvárové tetovania, takzvané „moko“, boli kedysi medzi novozélandskými Maorami celkom bežné. Nešlo pritom len o dekorácie. Medzi tetovaniami a spoločenským, politickým a náboženským životom existovali dômyselné vzťahy. Vďaka tetovaniu sa dalo na prvý pohľad spoznať, aké postavenie má človek v spoločnosti, k akému kmeňu patrí alebo čo v živote dosiahol. zdroj: Public Domain

3 / 8 - Keď človek s moko zomrel, jeho hlavu neraz zachovali pre ďalšie generácie. Najprv vybrali mozog a oči a otvory uzavreli ľanovými vláknami a živicou. Následne hlavu uvarili vo vode či v pare a potom vyúdili nad otvoreným ohňom a nechali niekoľko dní sušiť na slnku. Posledným krokom bolo ošetrenie žraločím olejom. Výsledkom bol mokomokai, artefakt, ktorý si rodina mimoriadne cenila. zdroj: Public Domain

4 / 8 - Maoriovia si tiež po boji brali hlavy nepriateľských náčelníkov ako trofeje a robili z nich mokomokai. Hlavy následne hrali dôležitú úlohu v rituáloch spojených s vojnou a mierom. Využívali sa tiež pri diplomatických rokovaniach medzi bojujúcimi kmeňmi a výmena mokomokai bola nevyhnutným predpokladom pre uzavretie mieru. zdroj: Public Domain

5 / 8 - Od roku 1770 sa z vysušených hláv stal cenný obchodný artikel, ktorý Maoriovia menili za najrôznejšie predmety. Najčastejšie však išlo o muškety. Vojna bola odjakživa prirodzenou súčasťou ich životov, no palné zbrane zmenili jej podobu. Kmene, ktoré si zaobstarali muškety, získali nad ostatnými obrovskú prevahu. Kto sa chcel ubrániť, musel tiež vlastniť muškety. zdroj: Public Domain

6 / 8 - Preteky v zbrojení vyústili v zúfalé činy. Maoriovia tetovali svojich väzňov a otrokov a následne im stínali hlavy a vyrábali z nich mokomokai. Neraz sa stávalo, že ľudí tetovali po smrti. „Mušketové vojny“ pritom viedli k výrazným stratám na životoch, zomrelo v nich od 20-tisíc do 40-tisíc Maoriov. zdroj: Public Domain

7 / 8 - V roku 1840 bola podpísaná Zmluva z Waitangi, ktorá urobila z Nového Zélandu britskú kolóniu. V tom čase už bolo obchodovanie s mokomokai prakticky mŕtve, rovnako ako ich výroba. Maoriovia postupne prestali so sušením hláv svojich príbuzných. Jednak z akéhosi rešpektu, no tiež zo strachu, že sa dopyt po hlavách opäť obnoví a začnú sa kradnúť. Upadla aj samotná prax tetovania živých, pretože človek s kvalitným tetovaním sa musel obávať o život. zdroj: Public Domain

8 / 8 - Do západného sveta sa v 19. storočí dostali stovky, možno až tisíce maorských hláv. Niektoré sa vrátili na Nový Zéland, no mnohé ostávajú v európskych i amerických múzeách či v súkromných zbierkach. zdroj: Public Domain

Vysušené hlavy za muškety: Maoriovia kvôli nim zabíjaliVysušené hlavy za muškety: Maoriovia kvôli nim zabíjali
Tvárové tetovania, takzvané „moko“, boli kedysi medzi novozélandskými Maorami celkom bežné. Nešlo pritom len o dekorácie. Medzi tetovaniami a spoločenským, politickým a náboženským životom existovali dômyselné vzťahy. Vďaka tetovaniu sa dalo na prvý pohľad spoznať, aké postavenie má človek v spoločnosti, k akému kmeňu patrí alebo čo v živote dosiahol.Tvárové tetovania, takzvané „moko“, boli kedysi medzi novozélandskými Maorami celkom bežné. Nešlo pritom len o dekorácie. Medzi tetovaniami a spoločenským, politickým a náboženským životom existovali dômyselné vzťahy. Vďaka tetovaniu sa dalo na prvý pohľad spoznať, aké postavenie má človek v spoločnosti, k akému kmeňu patrí alebo čo v živote dosiahol.
Keď človek s moko zomrel, jeho hlavu neraz zachovali pre ďalšie generácie. Najprv vybrali mozog a oči a otvory uzavreli ľanovými vláknami a živicou. Následne hlavu uvarili vo vode či v pare a potom vyúdili nad otvoreným ohňom a nechali niekoľko dní sušiť na slnku. Posledným krokom bolo ošetrenie žraločím olejom. Výsledkom bol mokomokai, artefakt, ktorý si rodina mimoriadne cenila.Keď človek s moko zomrel, jeho hlavu neraz zachovali pre ďalšie generácie. Najprv vybrali mozog a oči a otvory uzavreli ľanovými vláknami a živicou. Následne hlavu uvarili vo vode či v pare a potom vyúdili nad otvoreným ohňom a nechali niekoľko dní sušiť na slnku. Posledným krokom bolo ošetrenie žraločím olejom. Výsledkom bol mokomokai, artefakt, ktorý si rodina mimoriadne cenila.
Maoriovia si tiež po boji brali hlavy nepriateľských náčelníkov ako trofeje a robili z nich mokomokai. Hlavy následne hrali dôležitú úlohu v rituáloch spojených s vojnou a mierom. Využívali sa tiež pri diplomatických rokovaniach medzi bojujúcimi kmeňmi a výmena mokomokai bola nevyhnutným predpokladom pre uzavretie mieru.Maoriovia si tiež po boji brali hlavy nepriateľských náčelníkov ako trofeje a robili z nich mokomokai. Hlavy následne hrali dôležitú úlohu v rituáloch spojených s vojnou a mierom. Využívali sa tiež pri diplomatických rokovaniach medzi bojujúcimi kmeňmi a výmena mokomokai bola nevyhnutným predpokladom pre uzavretie mieru.
Od roku 1770 sa z vysušených hláv stal cenný obchodný artikel, ktorý Maoriovia menili za najrôznejšie predmety. Najčastejšie však išlo o muškety. Vojna bola odjakživa prirodzenou súčasťou ich životov, no palné zbrane zmenili jej podobu. Kmene, ktoré si zaobstarali muškety, získali nad ostatnými obrovskú prevahu. Kto sa chcel ubrániť, musel tiež vlastniť muškety.Od roku 1770 sa z vysušených hláv stal cenný obchodný artikel, ktorý Maoriovia menili za najrôznejšie predmety. Najčastejšie však išlo o muškety. Vojna bola odjakživa prirodzenou súčasťou ich životov, no palné zbrane zmenili jej podobu. Kmene, ktoré si zaobstarali muškety, získali nad ostatnými obrovskú prevahu. Kto sa chcel ubrániť, musel tiež vlastniť muškety.
Preteky v zbrojení vyústili v zúfalé činy. Maoriovia tetovali svojich väzňov a otrokov a následne im stínali hlavy a vyrábali z nich mokomokai. Neraz sa stávalo, že ľudí tetovali po smrti. „Mušketové vojny“ pritom viedli k výrazným stratám na životoch, zomrelo v nich od 20-tisíc do 40-tisíc Maoriov.Preteky v zbrojení vyústili v zúfalé činy. Maoriovia tetovali svojich väzňov a otrokov a následne im stínali hlavy a vyrábali z nich mokomokai. Neraz sa stávalo, že ľudí tetovali po smrti. „Mušketové vojny“ pritom viedli k výrazným stratám na životoch, zomrelo v nich od 20-tisíc do 40-tisíc Maoriov.
V roku 1840 bola podpísaná Zmluva z Waitangi, ktorá urobila z Nového Zélandu britskú kolóniu. V tom čase už bolo obchodovanie s mokomokai prakticky mŕtve, rovnako ako ich výroba. Maoriovia postupne prestali so sušením hláv svojich príbuzných. Jednak z akéhosi rešpektu, no tiež zo strachu, že sa dopyt po hlavách opäť obnoví a začnú sa kradnúť. Upadla aj samotná prax tetovania živých, pretože človek s kvalitným tetovaním sa musel obávať o život.V roku 1840 bola podpísaná Zmluva z Waitangi, ktorá urobila z Nového Zélandu britskú kolóniu. V tom čase už bolo obchodovanie s mokomokai prakticky mŕtve, rovnako ako ich výroba. Maoriovia postupne prestali so sušením hláv svojich príbuzných. Jednak z akéhosi rešpektu, no tiež zo strachu, že sa dopyt po hlavách opäť obnoví a začnú sa kradnúť. Upadla aj samotná prax tetovania živých, pretože človek s kvalitným tetovaním sa musel obávať o život.
Do západného sveta sa v 19. storočí dostali stovky, možno až tisíce maorských hláv. Niektoré sa vrátili na Nový Zéland, no mnohé ostávajú v európskych i amerických múzeách či v súkromných zbierkach.Do západného sveta sa v 19. storočí dostali stovky, možno až tisíce maorských hláv. Niektoré sa vrátili na Nový Zéland, no mnohé ostávajú v európskych i amerických múzeách či v súkromných zbierkach.