Sedem živočíchov, ktoré nevyzerajú nebezpečne, ale zabíjajú

Tento tvor sa z nášho rebríčka vymyká veľkosťou. No takisto vás môže oklamať pomerne nenápadným vzhľadom. Na rozdiel od domestikovaného vodného byvola je byvol africký veľmi nepredvídateľný a neuveriteľne nebezpečný. Krátky, tučný krk a masívne rohy, ktoré úplne dorastú, až keď byvol dosiahne vek siedmich rokov, sú hlavnou silou tohto obra.

Samice afrického byvola sa pustia do zápasu a dokážu zabiť aj hrocha. Bez výstrahy zaútočia na ľudí, preto ich považujú za najnebezpečnejšie zvieratá v Afrike. Každý rok spôsobujú vysoký počet úmrtí. Domorodí lovci, ktorí skolia a prinesú byvola, sa v ich kmeni stanú vysokorešpektovanými osobnosťami. V Afrike sa tieto divé byvoly považujú za súčasť takzvanej „veľkej päťky“, piatich najnebezpečnejších afrických zvierat – okrem byvola je to lev, slon africký, leopard a nosorožec. Na rozdiel od mnohých prežúvavcov sú africké divé byvoly veľmi útočné a schopné zabiť mačkovité predátory hlavou so zrastenými tvrdými rohmi. Dokážu zabiť aj najnebezpečnejšieho predátora, osamelého leva-zabijaka.

Palestínsky žltý škorpión meria deväť až jedenásť a pol centimetra, žije v púšťach medzi severnou Afrikou a Blízkym východom a je veľmi nebezpečný. Jeho uštipnutie vyvoláva ochorenie erysipelas čiže ružu, malá dávka stačí na to, aby ste sa zvíjali od bolesti. Menšia dávka väčšinou zdravého dospelého človeka nezabije, no pre deti a starších ľudí by mohla mať osudné následky. Slabší organizmus môže pre neurotoxíny v jede skolabovať, pretože jed spôsobí pľúcny opuch. Našťastie, existuje protijed. Jed žltého škorpióna má však pozitívne účinky v boji s tumormi v mozgu a s cukrovkou.

Ázijský obrí sršeň Vespa mandarinia je veľký ako mužský palec. Rozpätie krídel má väčšie než niektoré kolibríky a dokáže lietať impozantnou rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu. Ešte rýchlejšie letí, keď sa ponáhľa do úľa. Tento strašidelný hmyz, zvaný aj japonský obrí sršeň, je každoročne zodpovedný za rad úmrtí v Japonsku.

Jedno žihadlo ázijského obra môže mať fatálne následky bez ohľadu na to, či má obeť s jeho jedom skúsenosti a mala by byť aspoň čiastočne imúnna. Jeho jed je totiž výrazne silnejší než jed ostatných ôs a sršňov, lebo obsahuje cytolytické peptidy, ktoré doslova roztrhajú bunkové tkanivo na molekulárnej úrovni. Veľkosť žihadla takmer jeden centimeter v kombinácii s jedom znamená, že bodnutie sršňa je nepredstaviteľne bolestivé. V tomto roku sa sršne objavili v južnom Francúzsku, kde zdevastovali niekoľko desiatok včelstiev, a ich víťazné ťaženie pokračuje ďalej na západ.

Šípové žaby sú dobre známe vďaka svojmu sfarbeniu, ale aj pôvod ich mena je rovnako farbistý. Mnohé indiánske kmene dodnes používajú žabí jed na hroty svojich zbraní, kopijí a šípov. Existuje takmer sto druhov šípových žiab, z ktorých každá je iná sfarbením, veľkosťou a toxicitou. Tieto druhy majú aposematické sfarbenie, čiže mimikry, čo znamená, že ich sfarbenie má zastrašiť potenciálnych protivníkov. Najtoxickejšia zo všetkých druhov je takzvaná zlatá jedovatá žaba.

Má výrazný žiarivý vzhľad a v jej nápadnom tele je dosť jedu na zabitie desiatich dospelých ľudí. V súčasnosti je ohrozená, pretože ju ako exotické zviera prenasledujú pytliaci, ktorí na obchode s ňou dobre zarábajú. Zlatá žaba sa často vyskytuje v skupinách štyroch až šiestich jedincov. Vedci si stále nie sú istí, ako sa tieto žaby stávajú toxickými. Hoci koža divokej zlatej žaby je husto pokrytá alkaloidmi jedu, žaba, ktorá vyrástla v zajatí, jed neprodukuje.

Mucha tse-tse sa vyskytuje predovšetkým v Afrike. Nie je nepríjemná len tým, že bolestivo cicia krv, ale je aj smrteľne nebezpečná, lebo má schopnosť prenášať všetky možné choroby. Muchy tse-tse prenášajú na človeka predovšetkým takzvanú spavú chorobu. Zvieratá zasa ohrozujú zvieracou trypanosomiázou, známou aj ako nagana. Spavá choroba spôsobuje človeku ťažké neurologické problémy, dlhodobé ťažkosti s obličkami, poruchy kardiovaskulárneho systému a ďalšie poruchy. Veľká populácia muchy tse-tse dokonca zabraňuje ľuďom usadzovať sa v niektorých zemepisných oblastiach.

Tse-tse vyzerajú podobne ako iné druhy múch, no odlišujú sa tým, že sa živia iba krvou iných cicavcov. Dĺžka ich života je jeden až tri mesiace a cicajú krv denne, zvyčajne počas hodín, keď je najteplejšie, aby zostali nažive. Fosílie múch sa našli v Colorade, čo vedie výskumníkov k presvedčeniu, že sú nielen veľmi nebezpečné, ale aj veľmi staré.

Na vrchole tohto zoznamu sa často ocitajú pavúky, čierne vdovy a tarantuly. Najhroznejší je však ten najnenápadnejší – malý hnedý brazílsky pavúk pútnik, Phoneutria fera, nazývaný aj banánový pavúk. Vyskytuje sa len na domácom území, no často sa so zásielkami ovocia dostáva loďou alebo lietadlom do sveta. Je neuveriteľne agresívny a veľmi jedovatý, pravdepodobne je to najnebezpečnejší pavúčí druh na svete. Hoci je menší než väčšina pavúkov, nemá strach z ľudí.

Cez deň sa skrýva v rastlinách, starých škatuliach a skrinkách, no v noci sa mení na veľmi aktívneho a usilovne pátra po koristi. Vedci tvrdia, že jeho jedové vačky za hryzadlami obsahujú najsilnejší neurotoxický jed, aký môže pavúk mať. Už malá dávka 0,006 miligramu ľahko zabije myš. Ak vás pohryzie, našťastie do vás vstrekne asi iba štyridsať percent jedu, ľudský jedinec má teda veľkú šancu prežiť. Ďalšie uhryznutia už nie sú jedovaté, napriek tomu spôsobia neuveriteľnú bolesť. Jed brazílskeho pavúka pútnika nazývajú aj „prírodná viagra“, pretože uhryznutému mužovi neskôr predĺži erekciu.

Ak sa zahľadíte na slimáka homôľku mramorovanú z rodu Conidaé, všimnete si najmä zložité kresby hrdzavej farby, pokrývajúce jeho ulitu. Ak by ste ho však vzali do ruky, mohlo by to byť pre vás veľmi nepríjemné prekvapenie. Slimák s vedeckým názvom Conus geographus narastá do dĺžky asi desať až pätnásť centimetrov. Aj keď sa zdá len o málo väčší než obyčajný slimák, tento druh má v sebe najsilnejší jed z vyše päťsto druhov homôľkovitých slimákov.

Slimák vstrekuje jed do tela obete cez zub, ktorý vystreľuje ako harpúnu, a úplne ju tým paralyzuje. Potom ju prehĺta v celku a pomerne rýchlo ju strávi práve vďaka jedu. Homôľka mramorovaná má najsilnejší slimačí jed a zároveň jeden z najsilnejších neurotoxínov v prírode, ktorý môže mať fatálne následky pre človeka. Dokázal by ich zabiť až dvadsať! Každý rok sa však vyskytne malý počet mŕtvych, pretože slimáky žijú na dne oceána ďaleko od ľudí. Výskumníci sa v súčasnosti pokúšajú získať zo slimačieho jedu komponenty na lieky proti bolesti.