Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Prvá teória, že hviezdy sú ako Slnko

Ľudia mapovali hviezdy po tisíce rokov, no väčšinu času nikto netušil, o čo ide. Myšlienka, že hviezdy sú rovnaké ako Slnko, ale veľmi ďaleko, sa objavila až v 16. storočí. V roku 1584 prišiel taliansky filozof Giordano Bruno s množstvom radom teórií, o ktorých dnes vieme, že sú pravdivé. Povedal, že hviezdy sú ako Slnko, že sú veľmi vzdialené od Zeme a že dokonca môžu mať na obežnej dráhe svety ako ten náš. Tiež naznačil, že vesmír môže byť nekonečne veľký. Katolícka cirkev uväznila Bruna v roku 1592 a o osem rokov neskôr ho upálili ako kacíra. V priebehu nasledujúcich sto rokov vedci jeho myšlienky začali bežne akceptovať.

Prvé zmeranie vzdialenosti k hviezdam a ich pomenovanie

Keď sa vedci konečne zhodli, že hviezdy sú vzdialené Slnká, začali si klásť otázku: ako sú ďaleko? Prvé meranie vykonal ruský astronóm Friedrich Bessell. Hviezda, ktorú zmeral, sa volá 61 Cygnus. V roku 1838 použil tzv. paralax techniku, aby určil vzdialenosť 10,3 svetelných rokov, čo nie je ďaleko od moderných meraní, ktoré udávajú vzdialenosť 11,4 svetelných rokov. Na tú dobu to bola ohromujúca vzdialenosť. Bessel bol obrovským prispievateľom do astronómie vo všeobecnosti, zmapoval polohu asi 50-tisíc hviezd.

O prvý patent na teleskop požiadal holandský výrobca okuliarov Hans Lippershey. V roku 1608 vytvoril zariadenie schopné produkovať trojnásobné zväčšenie. Vynález ďalekohľadu sa spája s kontroverziou a je tiež príbehom o vynáleze mikroskopu, pretože oba nástroje boli v tom čase dielom rovnakej technológie. Middelburg bol tiež domovom Hansa a Zachariasa Janssenových, otca a syna, ktorí sa podieľali na výrobe šošoviek, pripísali si zásluhy za vynález a obvinili Lippersheya z krádeže. Ďalší holandský výrobca okuliarov Jacob Metius z Alkmaaru podal podobný patent o niekoľko týždňov neskôr. Holandských výrobcov okuliarov zamestnávali hádky, kto skôr prišiel so zväčšovacím zariadením, no nikto z nich ho nevyužil na astronómiu. Táto pocta patrí Galileovi, ktorého verzie nakoniec dosiahli desaťnásobok sily originálov.

V slnečnej sústave je viac ako milión asteroidov, väčšinou sú veľmi malé. Najväčšou je Ceres, trpasličia planéta nachádzajúca sa v páse asteroidov, ktorá je stále len zlomkom veľkosti Mesiaca. Kvôli „veľkosti“ ich astronómovia nespozorovali až do roku 1801. Švajčiarsky vedec Giuseppe Piazzi pozoroval hviezdy, keď si všimol relatívne slabú, ktorá sa stále pohybovala. Najprv si myslel, že našiel kométu bez chvosta, neskôr ju klasifikoval ako planétu. V skutočnosti to nebolo ani jedno, ani druhé, keďže objavil Ceres. V niektorých ohľadoch raní astronómovia považovali asteroidy za nepríjemnosť, pretože zanechávali „šmuhy“ na fotografiách hviezd, čím si vyslúžili prezývku „škoda neba“. Prvé asteroidy blízko Zeme objavili takmer o 100 rokov neskôr, čo vytvorilo dobrú pôdu pre vznik katastrofických filmov ako napríklad Deep Impact a Armagedon.

Prvá fotografia objektu vo vesmíre

Pozorovanie voľným okom poskytlo značné množstvo informácií o slnečnej sústave, má však niekoľko významných obmedzení. Vynález fotografie v 19. storočí bol pre astronómov obrovským prínosom. Prvým človekom, ktorý namieril fotoaparát na oblohu, bol Louis Daguerre v roku 1839. Vytvoril obraz Mesiaca tak, že ho pomaly sledoval po oblohe. Bohužiaľ jeho laboratórium vyhorelo, takže nemáme záznam o jeho práci. Najstaršia fotografia Mesiaca pochádza z roku 1851, ktorú vytvoril John Adams Whipple. Daguerrov prínos vedecká obec stále uznáva, pretože typ fotografie je známy ako daguerrotypia.

Prvé pozorovanie mimo viditeľného spektra

Fotografia i pozorovania voľným okom majú svoje hranice – obe sa spoliehajú na viditeľné spektrum svetla. Dnes astronómovia pozorujú oblohu vo všetkom, od rádiových vĺn na jednom konci elektromagnetického spektra až po gama lúče na druhom, čo poskytuje obrovské množstvo informácií o vesmíre. Objav infračerveného žiarenia, ktoré má vlnovú dĺžku o niečo dlhšiu ako svetlo, urobil britský fyzik William Herschel v roku 1800. Bolo to prvé neviditeľné žiarenie z vesmíru, ktoré sme si kedy všimli. Charlesovi Piazzi Smythovi trvalo viac ako pol storočia, kým zmeral infračervené žiarenie z Mesiaca, čo urobil v roku 1856. Oveľa väčší prínos priniesol v roku 1870 Lawrence Parsons, štvrtý gróf z Rosse, ktorý použil merania infračerveného žiarenia na odhad teploty povrchu Mesiaca - 260 stupňov Celzia (hoci teraz vieme, že je to asi 120 stupňov Celzia počas dňa).

Prvá predpoveď zatmenia Slnka

Jedna z prvých vecí, ktorú si ľudia všimli bolo, že nebeské telesá sa správajú podľa určitého vzorca. Schopnosť predpovedať, kde sa planéty budú nachádzať, prišla dávno predtým, ako mal niekto poňatia o tom, čo sú zač. Snáď najpôsobivejšie nebeské predstavenie je zatmenie Slnka. Historicky prvá predpoveď zatmenia Slnka sa pripisuje Tálovi z Milétu v roku 585 pred Kristom. Grécky historik Herodotos zaznamenáva, že zatmenie, ktoré Táles predpovedal, sa zhodovalo s bitkou medzi dvoma ríšami na území dnešného Turecka. Zatmenie spôsobilo, že vojaci zložili zbrane a krátko nato podpísali mierovú zmluvu, ktorá ukončila 15 rokov vojny. Bohužiaľ, dnes už astronomické udalosti nedokážu ukončiť medzinárodné konflikty.

Prvá pozorovaná galaxia

Okrem našej vlastnej Mliečnej dráhy máme prvý záznam o zaznamenaní inej galaxie až v roku 964. Pozorovanie vykonal perzský astronóm Abd ar-Rahmán ibn Umar as-Súfí, ktorý zbadal nášho najbližšieho suseda Andromedu a nazval ju „malým obláčikom“. Netušil, čo to je, pretože trvalo takmer tisíc rokov, kým Edwin Hubble potvrdil existenciu galaxií, ako ich poznáme. V roku 1924 Hubble nasmeroval teleskop na Andromedu a zistil, že je vzdialená 860-tisíc svetelných rokov, ďaleko za okrajom Mliečnej dráhy. Až do tohto bodu niektorí verili, že Mliečna dráha môže byť v skutočnosti celým vesmírom.