V&nbsp;doživotnom väzení dostával žiadosti o&nbsp;autogram, napriek tomu, že na slobode to bola beštia v&nbsp;ľudskom tele. Vonkajší svet poznal spoza mreží iba vďaka televízii a&nbsp;podľa jeho slov sa svet rúti do záhuby.

Ondrej Rigo krátko po revolúcii v&nbsp;priebehu dvoch rokov v&nbsp;troch krajinách bezcitne zabil osem žien a&nbsp;jedného 14-ročného chlapca. Svoje obete okradol a&nbsp;niektoré z&nbsp;nich aj po smrti znásilnil. Beštiálnemu vrahovi sa ubránila iba jedna žena. Odpykával si doživotný trest v&nbsp;slovenských väzniciach, po 29 rokoch za mrežami zomrel vo veku 66 rokov. Rozprávali sme sa s&nbsp;dvoma ľuďmi, ktorí sériovému vrahovi stáli zoči-voči. Dokonca spisovateľa Dávida Kičina nazýval kamarátom. Matej Snopko pracoval v&nbsp;minulosti ako policajt, dnes je spisovateľ a&nbsp;okrem toho pomáha obetiam trestných činov, dopravných nehôd a&nbsp;nesprávnych lekárskych zákrokov v&nbsp;boji o&nbsp;finančné vyrovnanie. „Fascinuje ma ľudská brutalita z odbornej stránky,“ hovorí na margo svojej niekdajšej policajnej práce a&nbsp;vysvetľuje tým, prečo na Ondreja Riga nezabudol ani po takých dlhých rokoch.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Besnenie slovenského sériového vraha sa začalo v&nbsp;Nemecku a&nbsp;Holandsku, vybral sa totiž ako nezamestnaný navštíviť sestru. Vo svojich zvrátených chúťkach pokračoval na Slovensku. Využíval v&nbsp;noci otvorené okná, cez ktoré vliezol dnu, a&nbsp;napádal spiace ženy. Zvyčajne ich zo sveta zniesol tak, že ich prevažne drevenými poriskami, násadami utĺkol na smrť. „S&nbsp;kolegom Pavlom Labáthom sme v&nbsp;tom čase založili skupinu na profilovanie páchateľov. Na základne stôp z&nbsp;miesta činu, svedeckých výpovedí sme vytvorili telesný aj duševný obraz páchateľa. Boli sme servisom pre špičkových detektívov,“ začína svoje rozprávanie Matej Snopko. V&nbsp;prípade beštiálnych vrážd, ktoré páchal Ondrej Rigo, vyprofilovali páchateľa, pričom sa trafili do jeho veku, výšky aj váhy i&nbsp;spoločenskej vrstvy, z&nbsp;ktorej pochádzal. „Podľa nás to bol muž, jednoduchá osoba bez ušľachtilých záľub, ktorý žije zo dňa na deň.“

Ondrej Rigo vyčíňal dva roky, policajti po ňom intenzívne pátrali, dokonca ho v&nbsp;jednej chvíli takmer mali. Pustili ho však ako „iba neškodného“ zlodeja. „Sme malá krajina, nemali sme našťastie skúsenosti so sériovými vrahmi. Bolo po revolúcii, v&nbsp;krajine vládol zmätok, k&nbsp;dispozícii sme nemali takú techniku ako dnes. Sprvoti sme neboli na polícii zajedno, či zločiny pácha jeden alebo viac páchateľov. Vraždy boli v&nbsp;určitom smere rozdielne. Najprv to bola zabitá seniorka v&nbsp;domove dôchodcov, ktorú našli s&nbsp;vyhrnutou nočnou košeľou. Vyhodnotilo sa to tak, že páchateľ si telo obzeral. Zvrat nastal pri mladej matke so synom, ktorí k&nbsp;nám pricestovali zo Švajčiarska a&nbsp;ubytovali sa v&nbsp;ubytovni v&nbsp;Bratislave. Vrah obidvoch zabil, prikryl im hlavy a&nbsp;syna otočil chrbtom k&nbsp;matke. S nebohou ženou zachádzal tak, že jej telo bozkával a olizoval, na tele sme našli stopy slín. S&nbsp;kolegami sme sa hádali, či ide o&nbsp;jedného alebo viacerých vrahov. Nebolo to o&nbsp;nenávisti, rešpektovali sme sa, len sme sa sprvoti nevedeli zhodnúť,“ spomína Matej Snopko.

Ondrej Rigo bol prvým vrahom, ktorého usvedčili vďaka DNA, k úspechu bezpochyby prispelo aj profilovanie. „Policajná práca je tímová. Mňa dnes veľmi mrzí, že na základe politického rozhodnutia sa už profilovanie nevykonáva na rozdiel od iných štátov. Bežný detektív nemusí mať vždy toľko skúseností a intuíciu, aby odhadol páchateľa na prvý pohľad. Na to sú profilovači, ktorí obrazne povedané, páchateľa rozpitvajú.“

Ondrej Rigo sa k&nbsp;beštiálnych vraždám a&nbsp;znásilneniam nepriznal. Po čase dovolil iba na zlomok sekundy nahliadnuť do svojej mysle spisovateľovi Dávidovi Kičinovi. Niekoľko rokov pracoval na svojej knihe, v&nbsp;ktorej opisuje osudy doživotne odsúdených vrahov na Slovensku. V&nbsp;rámci svojej spisovateľskej práce si s&nbsp;nimi vymieňal listy a&nbsp;niektorých z&nbsp;nich osobne navštívil za mrežami. So samotným Ondrejom Rigom si písali celých desať rokov, pričom si vymenili asi 150 listov. „Navštívil som ho vo väzení v&nbsp;Leopoldove v&nbsp;roku 2011. Hoci iní vrahovia hovorili o&nbsp;svojich činoch, on rozprávať nechcel, išiel iba do všeobecnej roviny, zaobalil vety. Na návšteve mi povedal: ‚Urobíš niečo a&nbsp;neveríš tomu, čo si dokázal. Premýšľaš nad tým, ako si niečoho takého schopný. Ani kamaráti neverili tomu, že som niečo také urobil. Ale to vieš, niečo urobíš a&nbsp;sám si potom prekvapený.‘“

A hoci si písali dlhé roky, Ondrej Rigo odmietal odpovedať na intímne otázky. „Pýtal som sa ho napríklad, či mal sexuálny kontakt s prostitútkou. Ondrej Rigo mi celých päť rokov písal, že mi odpovede na rýdzo intímne otázky pošle, nikdy sa to však nestalo. Stále mi tvrdil: spracujem to, potom, neskôr, napíšem, odpoviem. Prepíšem to krajšie, nedá sa to po mne prečítať. Päť rokov tvrdil, že už-už to ide poslať. Z času na čas ma však prekvapil, keď sa rozpísal na tri strany. Detailne napríklad opisoval svoju cestu do zahraničia po prevrate. Alebo, veľmi presne si pamätal Bratislavu, ulice, kde stála aká budova.“

Čím však Ondrej Rigo, či už na návšteve, alebo v&nbsp;rámci listovej komunikácie, nešetril, tak to bola úctivosť a&nbsp;zdvorilosť či dary v&nbsp;podobe kresieb a&nbsp;malieb. „Posielal mi nádherné obrázky, bolo ich za tie roky asi tridsať. Išlo hlavne o&nbsp;krajinky, ktoré maľoval on. Taký nádherný súlad farieb ma veľmi prekvapil. Alebo keď som mal sviatok, vždy mi poslal pohľadnicu a&nbsp;kreslené ruže. Bolo vidieť, že na svojich dielach si dal záležať, boli detailne vypracované. V&nbsp;listoch bol úctivý, keď ma oslovoval, tak slovo Vy, neskôr sme si potykali, tak Ty vždy písal veľkým písmenom. Často mi dával v&nbsp;listoch prívlastok – milý Dávid. Nešetril lichôtkami na moju adresu a&nbsp;každý list zakončil – s&nbsp;pozdravom kamarát Ondrej. Za celých desať rokov nepoužil v&nbsp;listoch urážlivý, vulgárny, hašterivý či konfrontačný tón. Aj moju návštevu začal zdvorilosťou. Pozdravil sa mi ahoj a&nbsp;pýtal sa ma, ako sa mi cestovalo. Navštívil som ho po niekoľkomesačnej listovej komunikácii. Bol pokojný, mal dobrú náladu, nedával najavo žiadne emócie, city, iba z&nbsp;času na čas sa pousmial,“ spomína Dávid Kičin.

Ondrej Rigo celkovo spisovateľa prekvapoval v&nbsp;niekoľkých smeroch. „Rozprávali sme sa o&nbsp;konkrétnej záležitosti. Zrazu akoby vypol, ponoril sa do seba, mal neprítomný pohľad. Bol na chvíľu úplne mimo. Potom sa prebral a&nbsp;začal rozprávať na úplne inú tému.“ Hoci sa Ondrej Rigo javil ako človek bez emócií, predsa len priznal city, keď išlo o&nbsp;jeho rodičov. „Prišiel o&nbsp;otca v&nbsp;mladom veku, zastrelili ho pri jednej z&nbsp;vlámačiek. Priznal sa mi, že veľmi za ním plakal, otec mu chýbal. Ondreja Rigu matka zanedbávala a&nbsp;ako dieťa ho vláčila po krčmách. Aj tak ju mal veľmi rád. A&nbsp;zdá sa, že aj ona jeho. Navštevovala všetky jeho súdne pojednávania, navštevovala ho až do svojej smrti aj vo väzení. Nikdy sa ho nepýtala, či naozaj spáchal tie ohavné činy, nikdy ani len slovkom nezavadila o&nbsp;jeho trestnú činnosť. Keď zomrela, veľmi za ňou smútil.“ Kým iní väzni prežívajú pobyt za mrežami veľmi ťažko, trpia depresiami, beznádejou, zaoberajú sa myšlienkou na samovraždu, Dávid Kičin hovorí, že Ondrej Rigo bol pre väzenie ako stvorený. Alebo v&nbsp;jeho prípade mohlo ísť aj o&nbsp;zvyk, predtým ako sa za mrežami ocitol na doživotie, súdili ho až 11-krát za majetkovú trestnú činnosť.

Iných väzňov držia pri živote sny a&nbsp;predstavy o&nbsp;tom, ako sa dostanú na slobodu, Ondrej Rigo, podľa rozprávania Dávida Kičina, bol zmierený s&nbsp;tým, že umrie za mrežami. „Javil sa mi, paradoxne, ako človek, ktorý netúži po slobode. V&nbsp;marci v&nbsp;roku 2018 síce požiadal o&nbsp;podmienečné prepustenie, ale potom svoju žiadosť stiahol. Bol realista, nemal kam ísť, nikto sa k&nbsp;nemu nehlásil, nemal z&nbsp;čoho žiť, dôchodok mal biedny. Vedel, že to je vopred prehraté. Zveril sa mi, že nevidí žiadnu nádej na prepustenie. Zaujalo ma jeho tvrdenie, že po smrti život ide ďalej, nič sa tým nekončí. Bol tak psychicky nastavený: žiadna tma, koniec, nebál sa smrti. Pýtal som sa ho, čo by robil, keby ho pustili. Iba mi odpísal, že to by riešil až po tom.“

Kým Ondrej Rigo svoje obete škaredo zohavoval, on mal, naopak, celé roky vzhľad, akoby ho čas obchádzal. „Keď som išiel navštevovať doživotne odsúdených, vždy som si preštudoval ich snímky hlavne z&nbsp;čias, keď ich súdili. Vidiac ich naživo, boli to úplne iní muži. Zostarnutí, zhrbení, zošúverení, šediví. Spoznával som ich iba podľa očí. Ondrej Rigo ma svojím vzhľadom šokoval. Navštívil som ho v&nbsp;roku 2011, on vyzeral ako na snímke zo súdnej siene z&nbsp;roku 1994. Nemal žiadne šediny, tvár dohladka vyholená…“

Dávid Kičin v&nbsp;ostatnom období tušil, že Ondrejovi Rigovi už dýcha na krk smrť. „Vlani sa odmlčal, vedel som, že je na tom zdravotne zle. Premiestnili z&nbsp;Leopoldova do väzenskej nemocnice v&nbsp;Trenčíne. Podľa mojich informácií prekonal viac mozgových príhod, tá posledná bola silná a fatálna.“ Podľa denníka Sme sa jeho príbuzní k&nbsp;nemu po smrti neprihlásili. Zbor väzenskej a&nbsp;justičnej stráže kontaktoval jeho dcéru, ktorá však odpovedala, že „takého nepozná“. Po vykonaní pitvy a&nbsp;určení príčin smrti tak zabezpečenie pohrebu zostalo na meste Trenčín. „Ide len o&nbsp;spopolnenie pozostatkov, neprebieha žiaden obrad,“ vysvetlil vedúci útvaru sociálnych vecí na Mestskom úrade v&nbsp;Trenčíne Patrik Čech. Urna potom zostáva v&nbsp;pohrebnej službe spravidla jeden rok. Pokiaľ sa k&nbsp;nej ani za toto obdobie neprihlási nikto z&nbsp;pozostalých, uložia pozostatky do spoločného hrobu. V&nbsp;prípade Ondreja Riga to bude spoločný hrob na cintoríne na trenčianskom sídlisku Juh.

Prvou Rigovou obeťou bola 40-ročná Mníchovčanka. V noci zo 7.&nbsp;júna na 8. júna 1990 sa do jej spálne dostal cez čiastočne otvorené okno. Nebohú ženu znásilnil a okradol o drobné cennosti, zmestili sa mu do vrecka. 1. augusta 1990 sa dostal cez otvorené okno do bytu ďalšej 28-ročnej Nemky.&nbsp; Skrutkovačom ju bodol do krku a znásilnil, znovu kradol drobnosti. Krátko nato v Amsterdame zabil 58-ročnú ženu pomocou dlažbovej kocky, vyzliekol ju a znásilnil. Obeť okradol o náramkové hodinky, fotoaparát a cenné mince. Na stole v kuchyni našiel fľašu slivovice, ktorú vypil. Jeho prvou slovenskou obeťou bola 88-ročná seniorka, ktorú dobil na smrť v domove dôchodcov. Vzal jej ruženec, modlitebnú knižku a 4 000 korún. 3. januára 1991 zabil naraz dvoch ľudí, 40-ročnú ženu a jej syna. Jeho útok prežila iba 31-ročná Bratislavčanka. Zobudila sa na úder do hlavy. Po troch mesiacoch bola ďalšou obeťou 79-ročná dôchodkyňa. Zabil ju kusom betónu. Na smrť ubil aj 22-ročnú Bratislavčanku. Rozbil jej hlavu, znásilnil ju a okradol. Žena síce útok prežila, ale po 18 dňoch v nemocnici umrela.&nbsp; Vo vedľajšej izbe spala jej stará mama, bola takmer hluchá a útok nepočula. 4. marca 1992 zabíjal Rigo poslednýkrát. Jeho obeťou sa stala 67-ročná žena.

Sériový vrah Ondrej Rigo skonal za mrežami, dcéra ho zavrhla

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Sériový vrah Ondrej Rigo skonal za mrežami, dcéra ho zavrhla

Súvisiace články

7 záhad, ktoré napriek snahám stále čakajú na objasnenie

Fascinujúce filmy o kultoch, ktoré by ste mali poznať

Najdesivejšie miesta, ktoré by ste nechceli navštíviť osamote

FAKTY X: Jazero mŕtvych: Pôvod kostí ostáva dodnes neznámy

Ľudia, ktorí vykonali strašné činy, pretože im to prikázal "Boh"

FAKTY X: Desivé paranormálne stretnutia: Tieto sa naozaj stali

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás