MENU
Menu
Arwin Meiwes.

FaktyX Sérioví vrahovia, ktorých by nevymysleli ani hollywoodski scenáristi

Ľudia si zvyknú myslieť, že hororové filmy sú desivejšie než realita. Opak je však pravdou. Človek dokáže v skutočnom živote priam šokovať tým, aký vie byť brutálny.

Internetový kanibal
Armin Meiwes žil v pokojnom nemeckom meste Rotenburg a susedia ho považovali za nekonfliktného človeka. Nikdy sa mu nepodarilo nadviazať dlhší vzťah a tak skúsil šťastie na internete. Priateľov si však začal hľadať na stránke s názvom Kaviareň kanibalov, čo neveštilo nič dobré. Hľadal mladého, dobre stavaného muža, ktorého by mohol zjesť. Na inzerát mu odpovedal 43-ročný Bernd Brandes. Po príchode do Meiwesovho domu zjedol Brandes 20 tabletiek na spanie, zatiaľ čo mu Meiwes odrezal penis a začal ho opekať na panvici. Keď bolo jedlo pripravené, začali ho jesť. Už po prvom hlte pochopili, že penis sa na jedenie nehodí a Meiwes dal zvyšok večere zjesť psovi.

Po pár hodinách napriek strate krvi a tabletkám Brandes stále žil, a tak ho jeho „kamarát" pobozkal a bodol nožom do krku. Telo potom rozrezal a jednotlivé časti dal do mrazničky. Po pár týždňoch mu však mäso začalo dochádzať a rozhodol sa nájsť si novú obeť. Niekto ho však udal a Meiwes skončil vo vyšetrovacej väzba. V roku 2002 ho odsúdili za zabitie na osem a pol roka väzenia, v roku 2006 však napokon súd verdikt zmenil a za vraždu ho odsúdil na doživotie.

Prsty si nechávali na pamiatku
Začiatkom 90-tych rokov sa trojica chudobných Austrálčanov žijúcich na predmestí mesta Snowtown rozhodla, že si biedne životy spestria vraždením. Chceli sa zamerať najmä na pedofilov a homosexuálov a vo svojej skrýši si vyrobili nástennú tabuľu s menami a fotkami ľudí, ktorých nazývali deviantmi. Potom sa pustili do páchania zločinov. Obete pred smrťou najprv mučili a netrvalo dlho, kým sa z nich stali kanibali.

Tiel sa zbavovali v sudoch s kyselinou. Keď ich napokon policajti dolapili, počet obetí sa im podarilo zistiť len vďaka zrátaniu prstov, ktoré si vrahovia nechávali na pamiatku. Keď boli zločinci za mrežami, v meste sa spustil obrovský ošiaľ a jeho obyvatelia profitovali z prílevu turistov, ktorí sa chceli do úkrytu vrahov pozrieť.

Pojazdná mučiareň
Stopovanie bolo v 80-tych rokoch v USA veľmi nebezpečnou činnosťou vďaka mužovi menom Robert Rhoades. Tento kamionista si krátil dlhý čas strávený na cestách zbieraním stopárov a ich následným vraždením. To ale nie je všetko. V prívese mal hotovú pojazdnú mučiareň, v ktorej obete brutálne sexuálne zneužíval, týral, a nakoniec zabíjal. Policajti ho dolapili úplnou náhodou a sudca ho za tri vraždy odsúdil na doživotie za mrežami. Špekuluje sa však, že mal na svedomí oveľa viac ľudských životov.

Vraždiaci ošetrovateľ
Charles Cullen na prvý pohľad vyzeral ako bežný ošetrovateľ. Počas 16-ročnej praxe však zabil minimálne 40 ľudí, hoci sa špekuluje až o 400 obetiach. Pacientov väčšinou predávkovával liekmi a vedenie nemocníc, v ktorých pracoval, si nevedelo vysvetliť zvýšenú mieru úmrtnosti.

K jeho odhaleniu prispelo až postupné presnejšie zavádzanie monitorovania liekov. Priznal sa k 40 vraždám a dostal 17 doživotných trestov odňatia slobody, čo je o 16 viac, než človek potrebuje.

Milovník jazzu
V rokoch 1918 až 1919 sa obyvatelia New Orleansu triasli strachom pred nezastaviteľným sériovým vrahom. Pri páchaní zločinov nebol príliš obozretný: do domu obete sa prerúbal sekerou a potom zabíjal. Polícia bola zúfalá a nevedela prísť na motív jednotlivých vrážd, až kým miestne noviny nezverejnili list od samotného vraha. Stálo v ňom: „Nikdy ma nechytia. Nikdy ma nevideli, pretože som neviditeľný. Nie som človek, ale démon z pekla. Ja som ten, ktorého prezývate Muž so sekerou. Zajtra o 00:15 opäť navštívim New Orleans. Milujem jazz a ak v dome nenájdem hrať platne s touto hudbou, jeho obyvatelia sa nedožijú rána." V tú noc sa v každom dome ozýval jazz a vrah dodržal svoj sľub. Viac už nevraždil a nikdy sa ho nepodarilo chytiť.