Henry Cotton pracoval ako riaditeľ obrovského ústavu pre mentálne postihnutých v New Jersey. Do USA sa vrátil ako 30-ročný potom, ako absolvoval štúdium psychiatrie v Európe. Učil sa u najlepších, jeho mentormi boli Emil Kraepelin a Alois Alzheimer, ktorí položili základy psychiatrickej vedy. Učil ho aj Adolf Meyer, ktorý bol v psychiatrii doslova priekopníkom. Práve on razil teóriu, že mentálne problémy vychádzajú z ľudskej osobnosti a nie z mozgu ako fyziologického orgánu.

Meyer bol však aj zástancom hypotézy, že psychické problémy sú spôsobené bakteriálnymi infekciami. Videl totiž desiatky ľudí s vysokými horúčkami, ktorí blúznili a mali halucinácie. Nesprávny predpoklad uňho ešte podporilo zistenie z roku 1913, podľa ktorého baktérie spôsobujúce syfilis vyvolávali aj demenciu a poškodenie mozgu. Svoj entuziazmus v tomto smere preniesol aj na Cottona, ktorý začal následne experimentovať na pacientoch v ústave pre mentálne postihnutých. Penicilín ešte nebol objavený a jediný spôsob, akým sa v tom čase dala eliminovať infekcia, bolo chirurgické odstránenie infikovaného orgánu.

Cotton sa najprv vrhol na zuby a postupne sa prepracoval k ďalším orgánom. Tvrdil, že v ústach žije obrovské množstvo baktérií (čo je pravda), a tak začal pacientom trhať zuby. Doktor dokonca zašiel tak ďaleko, že si dal sám vytrhať zuby a prikázal to aj manželke a dvom synom. Pre istotu, ako preventívne opatrenie.

Lenže trhanie zubov psychické problémy nevyliečilo. Cotton teda prešiel k vyberaniu mandlí a následne začal odstraňovať sleziny, časti hrubého čreva, semenníky, vaječníky, žlčníky a ďalšie orgány. Zomieral v priemere jeden z troch operovaných, ale Cotton to pripisoval zlému psychickému stavu pacientov.

Z tých, čo prežili, sa podľa lekára vyliečilo až 85 percent. Obrovská miera úspechu ohúrila vedeckú komunitu a Cotton sa stal svojím spôsobom celebritou. V snahe zbaviť sa psychických porúch ho navštevovali mnohí ľudia a dobrovoľne sa nechávali zbavovať orgánov. Iných museli dovliecť do operačnej sály napriek tomu, že kládli odpor. Neraz sa stalo, že o zákroku neinformovali ani príbuzných pacientov v psychiatrickom ústave.

Medzitým poveril Adolf Meyer svoju podriadenú Phyllis Greenacrovú, aby sa bližšie pozrela na Cottonove hviezdne úspechy. Meyer bol na svojho bývalého žiaka hrdý, ale tak trochu mu aj závidel.

Greenacrová sa neskôr vyjadrila, že len čo vstúpila do ústavu, zacítila ponurú a bezútešnú atmosféru. Najviac ju však rozrušil stav pacientov. Mali prepadnuté tváre a šušlali, keďže mali vytrhané zuby. Písomné správy a záznamy boli chaotické a nepresné, čísla nesedeli. Greenacrová zistila, že len minimum Cottonových pacientov sa uzdravilo a zlepšenie ich zdravotného stavu vôbec nesúviselo s operáciami. Tiež objasnila, že nezomierala len tretina, ale takmer polovica operovaných.

Nanešťastie mesiace jej práce vyšli navnivoč. Keď si Meyer prečítal jej hodnotiacu správu, bol pobúrený a v snahe zachrániť Cottonovu kariéru odmietol správu zverejniť.

Cotton tak v „pokoji“ doslúžil v ústave až do dôchodku a následne si otvoril vlastný súkromný ústav, kde naďalej mrzačil pacientov. 8. mája 1933 zomrel na infarkt, dovtedy však stihol zabiť stovky ľudí a ďalšie tisíce zohavil. Meyer mu napísal lichotivý nekrológ napriek tomu, že vedel, čoho sa jeho žiak dopúšťal. Mimochodom, obaja Cottonovi bezzubí synovia spáchali v dospelosti samovraždu.