Ležia v univerzitných knižniciach a na regáloch zberateľov rarít. Knihy viazané v ľudskej koži sú šokujúcim dedičstvom umenia kníhviazačstva.  Na jeho oltár doslova položili svoju kožu obete Francúzskej revolúcie, rovnako ako zločinci či chudobní, ktorí predali svoje telo ešte počas života.

Osud pátra Garneta

Smutné „divadlo“ sa odohralo tretieho mája 1606 v Londýne pred Katedrálou sv. Pavla, kde sa tisícky ľudí stali svedkami obesenia jezuitského pátra Henryho Garneta. Uznali ho za vinného z toho, že sa v britskom parlamente spolu s teroristom Guyom Fawkesom pokúsil pomocou tridsiatich šiestich sudov čierneho prachu vyhodiť do vzduchu kráľa Jakuba I. Po vykonaní rozsudku stiahli z Garneta kožu a telo rozštvrtili. O štyristo rokov si hrôzostrašné scény pripomenuli v aukčnom dome Wilkinson’s v anglickom Doncasteri. Akým spôsobom? Vydražili knihu zviazanú z pátrovej kože, ktorá zachytáva proces s vtedajšími sprisahancami proti kráľovi. Anonymný zberateľ zaplatil za knihu s rozmermi pätnásť krát desať centimetrov sedemtisíc eur.

Aj poľovnícky bubon

Spracovanie ľudskej pokožky na spotrebnú kožu nám dnes môže pripadať bizarne. No v 17. a 18. storočí to zjavne vnímali inak. Na-príklad v bavorskom poľovníckom múzeu v Ingolstadte je dnes uložený bubon s natiahnutou ľudskou kožou, čo historici považujú za hotový poklad. Podobne sú zachované z tohto materiálu aj peňaženky.

Angličtina má pre umenie kníhviazačstva s použitím ľudskej kože dokonca vlastný pojem – anthropodermic bibliopegy. Predovšetkým modlitebné knižky, astronomické state, súdne protokoly a anatomické správy boli často zviazané v ľudskej koži. Mnohé tieto veci pochádzajú z čias Francúzskej revolúcie (1789 – 1799). Pod gilotínou vtedy zomrelo asi štyridsaťtisíc politických väzňov. Ako píše britský dobový historik Thomas Carlyle, jakobíni prikázali garbiarom spracovať kožu popravených ľudí.

Taška zo zločinca

Ľudská koža sa získavala nielen z obetí politického násilia, ale aj z tiel zločincov odsúdených na smrť. Napríklad v škótskom Edinburghu – v Surgeons’ Hall Museum – možno vidieť jednu takúto malú, tmavohnedú knihu vyzdobenú zlatými literami. Nápis v nej ubezpečuje, že je viazaná v koži zločinca Williama Burka – Burke’s Skin Pocket Book, teda vreckové vydanie z kože Burka, aj s poznámkou „popravený 28. 1. 1829“.

Burke v rokoch 1827 a 1828 zabil so svojím komplicom šestnásť ľudí s cieľom predať ich telá anatómovi Robertovi Knoxovi. Nakoniec ho obesili a skončil na pitevnom stole podobne ako jeho obete. Jeho pokožku spracovali na kožu a z nej vyrobili okrem väzby na knihu aj náprsnú tašku.

Miltonove básne

Ďalšia nádherná kniha viazaná v ľudskej koži sa nachádza vo Westcountry Studies Library v anglickom Exeteri. Je to vydanie básní Johna Miltona (1608 – 1674) z roku 1852. Nápis v predslove informuje, že koža väzby patrí politickému dobrodruhovi Georgeovi Cudmorovi, ktorý mal milenku, a preto otrávil svoju manželku Grace arzénom. V roku 1830 skončil na šibenici. Ako bolo vtedy zvykom, telo obeseného bolo k dispozícii patológom. „Niekde museli uschovať jeho kožu, kým ju použili na obal Miltonovej knihy,“ hovorí kurátor knižnice Tony Rouse. Podľa vedcov sa o všetko postaral kníhtlačiar W. Clifford.  Na väzbe je totiž ešte stále nalepený cenový štítok jeho kníhkupectva.

Knihovníci radšej mlčia

Aj v nemeckých knižniciach a múzeách sa ukrývajú bizarné vecičky. V Mestskom múzeu v saskom Zittau leží vedľa mumifikovanej ruky spracovaná ľudská koža, ktorú zrejme stiahli nejakému zlodejovi. Údajne tu mali aj knihu viazanú v ľudskej koži, tamojší knihovník Uwe Kahl však tvrdí: „Počul som o tom. Ale už definitívne nie je v našom starom domovom fonde.“ V súčasnosti knihovníci o kontroverzných kúskoch na svojich regáloch najradšej mlčia.

Spomienkové predmety

Ľudskú kožu spracúvali aj v Amerike. V tamojších knižniciach sa stretávame s bizarnými spomienkovými predmetmi. V Longdale Law Library Harvardovej univerzity sa nachádza španielsky zákonník z roku 1605. Na poslednej strane je nápis: „Väzba tejto knihy je všetko, čo zostalo z môjho milovaného priateľa Jonasa Wrighta, ktorého Wavumovia, domorodý africký kmeň, zmasakroval vo štvrtý augustový deň 1632 pri plnom vedomí.“

Zlodejovo posledné želanie

Zachovať si pamiatku na mŕtveho v podobe relikvie nebolo v dávnych časoch ničím nezvyčajným. Zvláštnu pamiatku na seba zanechal americký pouličný zlodej James Allen alias George Walton. Tento prisťahovalec prepadol v roku 1830 v Massachusetts istého Johna A. Fenna s cieľom okradnúť ho. Fenno sa však odvážne bránil, až kým nepadol výstrel. Neskôr na smrteľnej posteli zlodej Walton vyslovil želanie, aby sa o tomto jeho zločine napísala kniha a na jej väzbu sa použila jeho vlastná koža. Kniha mala byť podľa neho „vyznamenaním pre Fenna za statočné kladenie odporu pri prepade“. Waltonova posledná vôľa bola splnená.

Fennovi dedičia neskôr odovzdali tento desivý spomienkový predmet knižnici Boston Athenaeum. Dnes pred ním stoja návštevníci chvejúci sa hrôzou. Na jeho obale je latinský nápis: Hic liber Waltonis cute compactus est – Táto kniha o Waltonovi je viazaná v jeho vlastnej koži.

Dopyt po ženách

Mnohí chudobní ľudia darovali v 19. storočí svoju kožu patológii ešte počas svojho života, aby si tak zohnali peniaze. Obchod s orgánmi pre umenie kníhviazačstva vtedy pozoruhodne rozkvital. Anglickí lekári tak „čachrovali“ s kožou ženských pacientok. V jednom článku autora R. W. Hackwooda z roku 1866 sa uvádza, že známe dielo Traja mušketieri bolo zviazané výlučne pre francúzskeho patológa Victora Cornila tak, ako si želal – v kuse potetovanej ženskej kože. Na väzbe knihy vidno „dvoch bojujúcich rytierov z čias Ľudovíta XIII.“.

Anglický kníhviazač špecializujúci sa na erotickú literatúru použil predovšetkým kožu z prsníka ženy, aby v nej zviazal vydanie Justine et Juliette od Markíza de Sade. Dokonca pre jedného klienta zabalil knihu Léloge des Seins (Chvála prsiam) do ženskej kože so zreteľne viditeľnými bradavkami.

Ako zistiť pravosť?

S akou istotou možno tvrdiť, že ide skutočne o väzby kníh s ľudskou kožou? Knižnica Wellcome Library for the History and Understanding of Medicine v Londýne musela v roku 1981 priznať, že kniha, ktorá sa predala pred šesťdesiatimi rokmi, nebola viazaná v ľudskej koži, ale „s istotou hraničiacou s pravdepodobnosťou“ v koži diviaka.

University of Memphis mala pri kúpe jednej knihy v roku 1986 pochybnosti o pravosti kože. Išlo o sedemstostranovú knihu starú štyristo rokov od francúzskeho jezuitu Louisa Richeoma. „Univerzita si to dala preveriť v troch rôznych laboratóriách,“ ubezpečuje Ed Frank, kurátor špeciálnej zbierky knižnice.
Väčšina knižníc sa takisto podobne opiera o odborné posudky, ktoré dokazujú pravosť väzby v ľudskej koži.