Dennis Rader žil navonok celkom normálnym životom. V 60. rokoch slúžil u amerického letectva, oženil sa a usadil vo Wichite, kde s manželkou vychovávali dve deti. Najprv pracoval v továrni na výrobu kempingových potrieb, neskôr prešiel k strážnej službe v supermarkete a napokon skončil na oddelení sťažností v jednom z menších miest v Kansase. Aby bol obraz o bežnom mužovi dokonalý, Rader bol aktívnym členom cirkvi a šéfom skautského oddielu.

Išlo však len o pretvárku, v skutočnosti bol jedným z najbrutálnejších sériových vrahov v dejinách USA. Ako sa ukázalo pri vyšetrovaní jeho zločinov, v mladosti mával bujaré sexuálne fantázie o zväzovaní žien a aby sa odreagoval, zabíjal zvieratá. V roku 1974 však dal plný priechod svojim zvrhlým myšlienkam. Zabil manželov Oterovcov a ich dve deti a keďže mu bolo málo, pokračoval vraždou Kathryn Brightovej. Obe ženy poznal ešte z čias, keď pracoval v továrni na výrobu kempingových potrieb.

Aby toho nebolo málo, Rader sa hral s vyšetrovateľmi aj verejnosťou. Začalo to práve spomínaným listom v knihe. Dozvedel sa o ňom novinár Don Granger z novín Wichita Eagle, ktorému v roku 1974 ktosi (neskôr sa zistilo, že samotný vrah) zavolal a povedal mu o liste. Granger upovedomil políciu, ktorá list našla, ale jeho obsah sa dostal na verejnosť až o niekoľko mesiacov. Okrem iného v ňom stálo: „Neviem ho zastaviť, a tak to monštrum chodí po vonku a zraňuje mňa aj spoločnosť. Je to komplikovaná hra: sledovanie obetí, čakanie v tme, čakanie, čakanie...“

V postscripte sa písalo: „Keďže sexuálni kriminálnici nemenia svoje návyky, ani ja to nespravím. Ak teda uvidíte zviazanú, umučenú a zavraždenú obeť, budete vedieť, že som to bol ja.“

Z toho vznikla aj Raderova prezývka BTK Killer. V liste napísal: „Bind them, Torture them, Kill them“, teda v preklade „zviazať ich, mučiť ich, zabiť ich“.

V januári 1978 prišiel do redakcie Wichita Eagle ďalší list, tentokrát vo forme básne. K nemu bol pridaný ústrižok správy o vražde Shirley Vianovej z marca 1977. Televízna stanica KAKE zasa dostala list o vražde Nancy Foxovej z decembra 1977.

Dennis Rader si užíval pozornosť médií a v jednom z listov dokonca napísal: „Koľko ľudí musím zabiť, aby sa mi venovali celoštátne médiá?“

Poslednú vraždu spáchal v roku 1991 a nastalo ticho. V čase 30. výročia zabitia rodiny Oterovcov ale opäť začal zanechávať stopy. Našla sa krabica bábikami Barbie rozloženými tak, aby pripomínali polohu mŕtvych členov rodiny. K bábikám bol priložený vodičský preukaz Nancy Foxovej.

Približne o mesiac poslal do televíznej stanice KAKE správu s otázkou, či bude bezpečné komunikovať prostredníctvom diskety, ktorú im zašle. Novinári odpovedali, že áno, podľa diskiet ho vraj polícia nebude vedieť vystopovať. Lenže klamali.

Policajti na základe metadát z dokumentu, ktorý Dennis Rader vymazal z diskety a nezahladil po ňom stopy, získali slová „Christ Lutheran Church“ a krstné meno autora dokumentu: Dennis. Netrvalo dlho a vyšetrovatelia mali dosť dôkazov na to, aby ho zatkli a prehľadali mu auto a dom. Súd mu onedlho vymeral desať po sebe nasledujúcich doživotných trestov za desať vrážd prvého stupňa. Odpykáva si ich v Kansase. Dnes má Dennis Rader 75 rokov.