Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

The Gap je austrálska verzia útesu Beachy Head, ktorý sme spomínali v&nbsp;prvej časti nášho článku. Strmý útes na polostrove South Head vo východnom Sydney zaznamenal v priebehu rokov množstvo samovrážd. Rovnako ako v prípade Beachy Head, jeho obyvatelia vedia o&nbsp;temnej stránke krásnej scenérie a&nbsp;proti samovražedným aktivitám ľudí bojujú rôznymi prostriedkami. K útesu nainštalovali bariéry, oplotenie i sledovacie kamery. Napriek tomu najlepšou „zbraňou“ bol Don Ritchie. Don bol veterán z&nbsp;II. svetovej vojny, ktorý žil hneď vedľa útesu. Keď videl na kraji útesu skokana, podišiel k&nbsp;nemu s otázkou: „Môžem ti nejako pomôcť?“ Neraz sa mu podarilo nešťastníka od samovraždy odhovoriť a&nbsp;spoločne skončili na čaji v Donovom dome. Pred svojou smrťou v roku 2012 Don takto zachránil viac ako 160 ľudí a získal medailu Austrálskeho rádu za slušné správanie. Ľudia ho volali „The Angel of the Gap“.

Niagarské vodopády ležia na východnej hranici medzi USA a Kanadou. Nemajú ohromujúcu výšku, patria však k najmohutnejším na svete. Vodopády od nepamäti lákajú samovrahov a odvážlivcov, ktorí sa snažia prekabátiť mohutnú masu vody a prežiť v jej pazúroch. Realita je však neúprosná. Podľa viacerých štatistík ročne skočí do burácajúcich vôd Niagary 30 až 40 ľudí pre svoju smrť, pričom podľa odhadov v rokoch 1850 až 2011 našli na úpätí vodopádov päčtisíc tiel. Bohužiaľ, oblasť je takmer nemožné úplne zabezpečiť, keďže skočiť je možné zo stovky miest. Jediní ľudia, ktorí profitujú z tragédií, sú údajne kapitáni a posádky výletných lodí „Maid of the Mist“. Hľadanie mŕtvych tiel je údajne ich pomerne lukratívny vedľajší biznis.

Golden Gate Bridge v kalifornskom meste San Francisco láka nielen milióny turistov z celého sveta, ale aj nemalý počet zúfalcov. Ide doslova o ikonické miesto západného pobrežia, ktorému konkuruje iba hollywoodsky nápis. Jeho masívna konštrukcia, ktorá poskytuje chodcom majestátne výhľady, je dlhá 2,7 km a&nbsp;nachádza sa vo výške 67 m nad hladinou. V&nbsp;priemere skočia z&nbsp;mosta každý mesiac dvaja až traja ľudia, väčšinou mladí. Od jeho otvorenia v roku 1937 sa mosta stal posledným miestom návštevy pre vyše 1&nbsp;700 ľudí. Golden Gate Bridge je druhým najčastejším miestom samovrážd na svete. Našťastie, dnes už obsahuje oveľa lepšie bezpečnostné prvky. Má vlastnú diaľničnú hliadku, ktorá dokáže prehovoriť zhruba 80 až 90 percent skokanov od ich úmyslu. Na moste sú informačné tabule, ktoré odporúčajú potenciálnym samovrahom zatelefonovať alebo napísať správu na číslo krízovej linky.&nbsp;Najistejšou ochranou pred skokmi by bola záchranná sieť, ktorá je v plánoch už niekoľko rokov, ale jej realizáciu úrady neustále odkladajú pre technickú náročnosť a&nbsp;nemalé náklady. Úrad pre správu mosta ich odhadol na 76 miliónov dolárov.

<strong>Most cez rieku Jang-c‘-ťiang</strong>

Čína je známa megalomanskými stavbami aj potláčaním ľudských práv. Masívny most cez rieku Jang-c‘-ťiang naďaleko Nanjingu spája obe spomínané okolnosti. Komplex mohutných mostov je majstrovským dielom v každom ohľade, no má aj strašidelnú povesť. V skutočnosti je most najčastejším miestom samovrážd na svete, s viac ako dvetisíc obeťami. Desivé číslo by mohlo byť oveľa väčšie, keby nebolo pána Chena. Je to statný muž, ktorého ľahko rozpoznáte podľa bejzbalovej čiapky a všadeprítomného ďalekohľadu. Je operátorom mosta, pričom čas trávi skenovaním mosta z vyhliadky na južnej veži. Kedykoľvek zbadá skokana, snaží sa mu v&nbsp;skoku zabrániť. Niekedy sa mu to podarí, inokedy je svedkom strašnej smrti. Do roku 2010 pán Chen osobne zachránil životy najmenej 174 ľudí.

Mount Mihara je aktívny sopečný kráter na japonskom ostrove Izu Oshima, ktorý milujú najmä samovrahovia. Samovražedné skoky do krátera „odštartovala“ v&nbsp;roku 1933 19-ročná japonská školáčka Kiyoko Matsumoto, ktorá sa zaľúbila do svojej spolužiačky. Vzhľadom k tomu, že v&nbsp;tej dobe lesbické vzťahy japonská kultúra považovala za tabu, Kiyoko sa rozhodla skočiť do pekelne horúcej lávovej jamy s&nbsp;teplotou 1 200 stupňov Celzia. Po jej tragickej smrti Japonci pokračovali v&nbsp;tomto bizarný trende a v&nbsp;nasledujúcom roku skočilo do sopečného krátera Mount Mihara až 944 ľudí. O&nbsp;rok neskôr to bolo ešte o&nbsp;350 samovrážd viac! Úrady preto vytvorili okolo krátera oplotenie, čo samovraždy postupne obmedzilo.