Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Pán Owen nemal žiadnu batožinu a&nbsp;zaplatil len za jednu noc. Recepčný ho neskôr opísal ako „mladého muža so zdeformovaným uchom a&nbsp;veľkou jazvou na boku hlavy“. Owen mal pri ceste do izby poslíčkovi povedať, že sa chcel najprv ubytovať v&nbsp;hoteli Muehlebach, ale odradila ho vysoká cena. Keď vošli do izby 1046, Owen vytiahol z&nbsp;vrecka saka hrebeň, zubnú kefku a&nbsp;pastu, odložil ich do kúpeľne a&nbsp;obaja muži vyšli späť na chodbu. Poslíček zamkol, dal hosťovi kľúč a&nbsp;Owen potom odišiel z&nbsp;hotela.

O&nbsp;čosi neskôr v&nbsp;ten deň vstúpila do izby 1046 upratovačka a&nbsp;našla v&nbsp;nej Rolanda Owena. Závesy boli zatiahnuté a&nbsp;svietila iba nočná lampa. Splnila si svoje povinnosti a&nbsp;hosť jej povedal, nech nechá dvere odomknuté. Vraj za ním má čoskoro prísť priateľ. Owen podľa nej pôsobil dosť nervózne a&nbsp;odišiel z&nbsp;izby ešte predtým, než dokončila upratovanie. Nezabudol jej pri odchode pripomenúť, aby za sebou nezamykala.

Okolo štvrtej popoludní sa upratovačka vrátila s&nbsp;čistými uterákmi. Dvere boli stále nezamknuté a&nbsp;Owen ležal v&nbsp;saku na posteli. Na stole si všimla odkaz: „Don, vrátim sa o&nbsp;15 minút, počkaj.“

V&nbsp;nasledujúce ráno o&nbsp;10:30 prišla upratovačka opäť. Odomkla si špeciálnym prístupovým kľúčom, čo sa dalo urobiť iba vtedy, keď bolo zamknuté zvonka. Nepríjemne ju prekvapilo, keď v&nbsp;izbe našla Owena, ktorý potme sedel v&nbsp;kresle a&nbsp;zízal do tmy. Ticho narušilo zvonenie telefónu. Hosť zdvihol slúchadlo a&nbsp;povedal: „Nie, Don, nechcem jesť. Nie som hladný, práve som raňajkoval.“ Potom sa upratovačky povypytoval na jej povinnosti a&nbsp;znovu sa posťažoval na vysoké ceny v&nbsp;hoteli Muehlebach. Žena potom odišla, bezpochyby šťastná, že sa vzďaľuje od tohto čudného chlapa.

Poobede prišla znovu s&nbsp;čistými uterákmi a&nbsp;začula hlasy dvoch mužov. Zaklopala a&nbsp;povedala, prečo prišla. Nahnevaný hlas jej odpovedal, že žiadne uteráky nepotrebujú.

V&nbsp;podvečer sa v&nbsp;hoteli ubytovala Jean Owenová (išlo len o&nbsp;zhodu priezvisk). Dali jej izbu 1048 a&nbsp;nedočkala sa pokojnej noci. Zo susednej miestnosti sa neustále ozýval buchot a&nbsp;hlasný hovor muža a&nbsp;ženy. Neskôr povedala, že počula aj chrčivé zvuky, ale myslela si, že ide len o&nbsp;chrápanie. Vraj chcela zavolať recepčnému, ale potom si to rozmyslela.

Zvláštne udalosti v&nbsp;hoteli opísal aj Charles Blocher, ktorý obsluhoval výťah. V&nbsp;izbe 1055 bola podľa neho hlasná párty. Po polnoci zasa viezol ženu na desiate poschodie, hľadala izbu 1026. Z&nbsp;videnia ju poznal, opísal ju ako „dámu, ktorá v&nbsp;hoteli často nocuje v&nbsp;rôznych izbách a&nbsp;s&nbsp;rôznymi mužmi“. Odviezol ju na dané poschodie, vrátil sa na prízemie, ale o&nbsp;pár minút už dostal signál, aby sa vrátil na desiate. Privolala ho dotyčná, ktorú očividne znepokojilo, že muž, ktorý si s&nbsp;ňou dohodol stretnutie, v&nbsp;izbe nie je. Blocher jej nevedel pomôcť a&nbsp;nechal ju tam. O&nbsp;pol hodinu ho zavolala opäť. Zviezol ju na prízemie, odišla z&nbsp;hotela a&nbsp;o&nbsp;hodinu sa vrátila s&nbsp;nejakým chlapom. Blocher ich vyviezol na deviate poschodie. Okolo štvrtej ráno žena odišla z&nbsp;hotela, muž ju nasledoval o&nbsp;15 minút neskôr. Pár sa nikdy nepodarilo nájsť. Tiež sa nepodarilo zistiť, či mal niečo spoločné s&nbsp;Owenom a&nbsp;izbou 1046.

Okolo jedenástej v&nbsp;noci videl mestský údržbár Robert Lane neďaleko hotela muža bežiaceho po chodníku. Bola mrazivá noc, ale dotyčný mal na sebe len nohavice a&nbsp;tielko. Chlap naňho mával, očividne si myslel, že Lane je taxikár. Lane pri ňom zastal a&nbsp;muž si uvedomil svoj omyl. Slušne sa ospravedlnil a&nbsp;spýtal sa, či by ho Lane mohol odviezť niekam, kde si zavolá taxík. Šofér súhlasil a&nbsp;podotkol, že chlapík si zrejme v&nbsp;tú noc odžil svoje. Neznámy mu odpovedal: „Zajtra toho ****** zabijem!“ Na ruke mal reznú ranu. Keď dorazili na jedno zo stanovíšť taxíkov, muž poďakoval, vystúpil a&nbsp;Lane odišiel. Nevedel, že hral malú rolu v&nbsp;jednej z&nbsp;najzáhadnejších vrážd v&nbsp;dejinách.

Okolo ôsmej ráno si telefonická operátorka hotela President všimla, že zariadenie v&nbsp;izbe 1046 má zvesené slúchadlo. Prešli ďalšie tri hodiny a&nbsp;situácia sa nezmenila, nuž poslala toho istého poslíčka, ktorý uvádzal Owena do izby pred dvomi dňami, aby to šiel preveriť. Poslíček našiel na dverách ceduľku „nerušiť“. Napriek tomu zaklopal a&nbsp;po chvíli ho tichý hlas pozval dnu. Bolo však zamknuté, a&nbsp;tak zaklopal znovu. Hlas povedal, nech zažne svetlo. Poslíček ďalej klopal, ale zbytočne. Napokon teda len zakričal, aby dal Owen slúchadlo späť na telefón a&nbsp;odišiel.

Ani o&nbsp;hodinu a&nbsp;pol neskôr sa ani nič nezmenilo. Operátorka poslala do izby ďalšieho poslíčka, ktorý si otvoril špeciálnym kľúčom. To znamenalo, že bolo zamknuté zvnútra. Závesy boli stále zatiahnuté, ale poslíček dokázal zaregistrovať, že Owen leží nahý na posteli. Stolík s&nbsp;telefónom ležal prevrhnutý na zemi, a&nbsp;tak ho poslíček zdvihol, nasadil slúchadlo a&nbsp;odišiel. Podobne ako predošlý poslíček si aj on myslel, že Owen je opitý, a&nbsp;tak sa nenamáhal bližšie kontrolovať jeho stav.

Krátko pred jedenástou si operátorka všimla, že slúchadlo v&nbsp;izbe 1046 je opäť zvesené. Na rad teda prišiel prvý poslíček. Na dverách stále visela ceduľka. Zaklopal, nik sa neozval, a&nbsp;tak si otvoril. Našiel však v&nbsp;izbe oveľa desivejší výjav než jeho predchodca. Nahý Owen sa krčil na podlahe, skrvavenú hlavu si držal v&nbsp;rukách. Poslíček rozsvietil a&nbsp;zbadal na stenách krvavé fľaky. Vybehol z&nbsp;izby a&nbsp;utekal za manažérom hotela, ktorý zalarmoval políciu.

Vyšetrovatelia dorazili na miesto činu pomerne rýchlo. Zistili, že pred asi šiestimi hodinami Owenovi niekto riadne ublížil. Zviazal ho a&nbsp;opakovane bodal. Lebku mu rozrazil silnými údermi tupým predmetom. Na krku mal dotyčný modriny a&nbsp;všade bola krv. Z&nbsp;malej hotelovej izby sa stala mučiareň. Owen stále žil a&nbsp;keď sa ho spýtali, čo sa stalo, odpovedal: „Spadol som na vaňu.“

Prehliadka izby vyvolala ďalšie otázky. Nebol tu ani jediný kus oblečenia, preč bolo aj mydlo, šampón a&nbsp;uteráky. Vyšetrovatelia našli len visačku z&nbsp;kravaty, cigaretu, sponku do vlasov a&nbsp;štyri krvavé odtlačky prstov na tienidle lampy. Ani špagáty, ktorými niekto Owena zviazal, sa nepodarilo nájsť.

Keď Owena prevážali do nemocnice, upadol do kómy a&nbsp;neskôr v&nbsp;noci zomrel.

Vyšetrovatelia si rýchlo uvedomili, že nešlo o&nbsp;obyčajnú vraždu. Zistili, že Roland T. Owen sa ubytoval pod pseudonymom, a&nbsp;tak jeho telo vystavili v&nbsp;mestskej márnici v&nbsp;nádeji, že ho niekto identifikuje. Prišiel sa naň pozrieť aj Robert Lane a&nbsp;uviedol, že ide o&nbsp;telo muža, ktorého v&nbsp;noci 3. januára našiel na ulici. Viacerí barmani z&nbsp;okolia hotela potvrdili, že išlo o&nbsp;muža, ktorého videli v&nbsp;spoločnosti dvoch žien. Policajti zistili aj to, že deň predtým, než sa „Owen“ ubytovali v&nbsp;hoteli President, strávil jemu podobný muž noc v&nbsp;hoteli Muehlebach.

Vyšetrovanie nikam neviedlo a&nbsp;v&nbsp;marci 1935 sa už polícia chystala, že „Owena“ pochová v&nbsp;hrobe bez mena. Telo už bolo v&nbsp;pohrebnom ústave, keď sem zavolal anonymný muž. Chcel vedieť, či je možné pohreb odložiť, kým pošle ústavu peniaze na zabezpečenie aspoň trochu dôstojnej poslednej rozlúčky. Volajúci uviedol, že meno Roland T. Owen bolo skutočné a&nbsp;že obeť vraždy bola zasnúbená s&nbsp;jeho sestrou. Riaditeľ ústavu súhlasil a&nbsp;onedlho skutočne prišli poštou peniaze od anonymného darcu. Muža pochovali na cintoríne Memorial Park a&nbsp;pohrebu sa zúčastnilo len pár detektívov. Záhadou bolo, prečo niekto poslal kyticu ruží s&nbsp;nápisom „Navždy s&nbsp;láskou, Louise“.

Až koncom roka 1936 prípad opäť ožil. Istá Eleanor Ogletreeová sa o&nbsp;ňom dočítala v&nbsp;týždenníku American Weekly a&nbsp;zistila, že popis obete sa hodí na jej zmiznutého brata Artemusa. Ogletreeovci ho nevideli od apríla 1934, keď odišiel z&nbsp;rodnej Alabamy, aby „videl svet“. Ozval sa za ten čas len trikrát, prvý z&nbsp;krátkych listov dorazil na jar 1935, teda niekoľko týždňov potom, ako už bol mŕtvy. Boli naklepané na písacom stroji, čo bolo Artemusovej matke podozrivé, keďže jej syn neovládal písanie na stroji. V&nbsp;poslednom z&nbsp;listov sa uvádzalo, že Artemus odchádza do Európy. O&nbsp;niekoľko mesiacov neskôr jej zavolal muž, ktorý sa predstavil ako Jordan. Povedal, že Artemus mu v&nbsp;Egypte zachránil život a&nbsp;oženil sa s&nbsp;bohatou ženou z&nbsp;Káhiry. Keď ale pani Ogletreeovej jej dcéra ukázala fotku „Owena“ v&nbsp;časopise, žena hneď vedela, že si z&nbsp;nej niekto nechutne strieľal. Na fotke bolo telo jej syna, ktorý mal v&nbsp;čase smrti len 17 rokov.

Obeť sa teda podarilo identifikovať, ale spravodlivosti sa nedočkala. Vyšetrovanie nikam neviedlo. Záhadu ešte skomplikoval telefonát, ktorý v&nbsp;roku 2003 či 2004 obdržal knihovník John Horner z&nbsp;Kansaskej verejnej mestskej knižnice. Ten sa intenzívne venoval Ogletreeovmu prípadu. Neznámy muž mu zavolal z&nbsp;iného štátu s&nbsp;tým, že prechádzal pozostalosťou nedávno zosnulého človeka. Medzi predmetmi našiel veľké množstvo výstrižkov z&nbsp;novín, ktoré sa týkali Ogletreeovej smrti, ako aj predmet, ktorý sa v&nbsp;článkoch často spomínal. O&nbsp;aký predmet išlo ale anonym neprezradil.

Záhada teda stále trvá a&nbsp;vyšetrovatelia sa prípadom naďalej, i&nbsp;keď nie priveľmi intenzívne, zaoberajú.