S Veľkonočným ostrovom si ľudia spájajú najmä záhadné sochy moai. Prví Európania, ktorí ostrovy navštívili, však objavili aj iné tajomstvo. A zatiaľ čo existenciu moai sa zrejme podarilo objasniť, so systémom glyfov rongorongo je to iné.

Keď v roku 1770 Veľkonočný ostrov anektovali Španieli, spísali dokument, ktorý objasňoval podrobnosti spolužitia s domorodcami. Španieli ale ostali zmätení, keď miestni podpísali dokument zvláštnymi znakmi. A ešte viac ich šokovalo, keď zistili, že domorodci tieto znaky vlastne nevedia prečítať. Teda, väčšina z nich. Starešinovia a náčelníci to dokázali, lenže než Španieli stihli požiadať o rozlúštenie glyfov, nebolo už nikoho, kto by to dokázal. Smrteľné choroby, ktoré Európania priniesli na ostrov, miestnu populáciu takmer vyhladili.

V 80. rokoch 19. storočia prišiel na Ceľkonočný ostrov kňaz, ktorý si všimol nezvyčajné znaky vyrezané do dreveného nábytku a ďalších predmetov. Nenašiel však žiadneho domorodca, ktorý by ich vedel rozlúštiť. Do denníka si zapísal: „V každej chatrči sa dajú nájsť drevené tabuľky a paličky so znakmi podobnými hieroglyfom. Zobrazujú zvieratá, ktoré na ostrove nežijú, a ľudia ich do dreva vyrezávajú ostrými kameňmi.“

Nádej svitla, keď na ostrov dorazil biskup z Tahiti a našiel človeka, ktorý vedel rongorongo preložiť. Teda, aspoň to tvrdil. Po dvoch týždňoch sa ukázalo, že klame. Jeho preklady boli nezmyselné, všetko si vymyslel a biskup sa vrátil na Tahiti rovnako zmätený, ako keď prišiel.

V roku 1886 sa pokúsil zohnať preklad istý námorník, ktorý sa stretol s jedným z najstarších ostrovanov. Ani on ale neuspel. Dotyčný mu povedal, že katolícki misionári zakazovali domorodcom používať ich jazyk a písmo, a tak mu on na oplátku nepomôže. Námorník sa ho pokúsil opiť a domorodec mu zaspieval pieseň, ktorej text sa mal nachádzať na jednej z drevených tabuliek. Nenašiel však nikoho, kto by mu to potvrdil ako nezávislý zdroj.

O rozlúštenie systému glyfov rongorongo sa od tých čias pokúšajú lingvisti i archeológovia, ale márne. Pôvodné drevené tabuľky sa dnes nachádzajú vo vedeckých inštitúciách v Ríme, New Yorku, Paríži a na Havaji. Vedci sú z nich ale rovnako zmätení ako Španieli v roku 1770.