Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Sujit Kumar (Kurací chlapec), Fidži, 1978

Sujit mal problémové správanie, preto ho rodičia zatvorili do kurníka.&nbsp;Neskôr matka spáchala samovraždu a&nbsp;otca zavraždili, takže zodpovednosť za neho prevzal starý otec. Aj on ho však ho nechával v kurníku.&nbsp;Sujit mal osem rokov, keď ho našli stáť uprostred cesty a mávať rukami, prsty mal stočené dovnútra.&nbsp;Nedokázal sedieť, ale čupel na stoličke ako sliepka a&nbsp;bidielku a jazykom vydával rýchle cvakajúce zvuky.&nbsp;Umiestnili ho do domova dôchodcov, ale keďže bol agresívny, vyše 20 rokov strávil priviazaný posteľnou bielizňou k posteli.&nbsp;Teraz má viac ako 30 rokov a stará sa o neho Elizabeth Claytonová, ktorá ho zachránila.

Kamalu (8) a&nbsp;Amalu (12) našli v roku 1920 vo vlčom brlohu.&nbsp;Deti zachránil reverend Joseph Singh, ktorý sa schoval na strome nad jaskyňou, kde ich ľudia videli.&nbsp;Keď vlci opustili jaskyňu, zbadal dve postavy, ktoré pozerali von z jaskyne.&nbsp;Dievčatá vyzerali otrasne, behali po štyroch a&nbsp;nepôsobili ako ľudské bytosti. Keď ich odviedli, stále spali schúlené spolu, vrčali, strhávali zo seba oblečenie, nejedli nič iné ako surové mäso a vyli.&nbsp;Mali aj fyzické deformácie, ktoré spôsobili poškodené kĺby a skrátené šľachy na rukách a nohách.&nbsp;Nemali žiadny záujem o interakciu s ľuďmi.&nbsp;Ale sluch, zrak a čuch mali výnimočné. Bohužiaľ, Amala zomrela nasledujúci rok po zajatí.&nbsp;Kamala sa nakoniec naučila chodiť vzpriamene a povedať pár slov, ale zomrela v roku 1929 na zlyhanie obličiek, mala len 17 rokov.

Ivana týrala jeho rodina a keď mal len štyri roky, utiekol.&nbsp;Žil na ulici a žobral.&nbsp;Vybudoval si vzťah so svorkou divokých psov a jedlo, ktoré si vyžobral, zdieľal so psami.&nbsp;Psy mu začali dôverovať a nakoniec sa stal vodcom svorky.&nbsp;Takto žil dva roky, keď ho napokon chytili a umiestnili do detského domova.&nbsp;Ivan si ľudskú reč zachoval vďaka žobraniu a&nbsp;skutočnosť, že strávil medzi zvieratami len krátky čas, pomohli jeho návratu do spoločnosti.&nbsp;Teraz žije normálny život.

Marie Angelique Memmie Le Blanc (Divoké dievča zo Champagne), Francúzsko, 1731

Príbeh Memmie z 18. storočia je prekvapivo dobre zdokumentovaný.&nbsp;Desať rokov žila sama v lesoch Francúzska.&nbsp;Jedla vtáky, žaby a ryby, listy, konáre a korene.&nbsp;Vyzbrojená kyjom bojovala s divými zvieratami, najmä s vlkmi.&nbsp;Zajali ju, keď mala 19 rokov. Mala úplne čiernu pleť, pokrytú chlpmi a&nbsp;ostré pazúry.&nbsp;Mala zdeformované palce, keď nimi vyhrabávala korene a&nbsp;presúvala sa zo stromu na strom ako opica. Nevedela rozprávať a dorozumievala sa len škriekaním.&nbsp;Roky nejedla varené jedlo, keďže z králikov a vtákov sťahovala kožu a jedla ich surové.&nbsp;Jej adaptácia v&nbsp;spoločnosti bola napriek dlhoročnému pobytu v divočine pozoruhodná.&nbsp;Vďaka bohatým mecenášom sa naučila plynule čítať, písať a hovoriť po francúzsky.&nbsp;Memmie zomrela finančne dobre situovaná v Paríži v roku 1775 vo veku 63 rokov.&nbsp;

John Ssebunya (Opičí chlapec), Uganda, 1991

John ušiel z domu v roku 1988 ako trojročný, keď videl, ako mu otec zavraždil matku. Utiekol do džungle a žil tu s opicami. Chytili ho v roku 1991 a umiestnili do detského domova. Jeho strava pozostávala hlavne z koreňov, orechov, sladkých zemiakov a manioku. Na kolenách mal mozole od chodenia ako opica a trpel črevnými červami, ktoré mali až vyše pol metra. John sa naučil hovoriť a ľudsky správať. Neskôr zistili, že veľmi pekne spieva, takže dnes koncertuje v Spojenom kráľovstve s 20-členným detským zborom Pearl of Africa.

Victor (Divoký chlapec z Aveyronu), Francúzsko, 1797

Victora zazreli v lesoch Saint Sernin Sur Rance na juhu Francúzska a zajali ho, ale utiekol.&nbsp;8. januára 1800 ho opäť chytili, mal vtedy asi 12 rokov, telo pokryté jazvami a nedokázal povedať ani slovo.&nbsp;Keď sa rozšírila správa o jeho zajatí, mnohí vedci ho chceli „skúmať“.&nbsp;Vo voľnej prírode podľa nich strávil sedem rokov.&nbsp;Jeden profesor biológie skúmal Victorovu odolnosť voči chladu tak, že ho poslal nahého von do snehu. Chlapec nevykazoval žiadne nepohodlie. Iní sa ho snažili naučiť hovoriť a správať sa „normálne“, ale nepodarilo sa.&nbsp;Pravdepodobne chlapec predtým vedel rozprávať, ale po pobyte v divočine to už nedokázal.&nbsp;Nakoniec ho previezli do psychiatrického ústavu v&nbsp;Paríži, kde ako 40-ročný zomrel.