Konflikt na Šalamúnových ostrovoch: až tisíc mŕtvych
Aj Šalamúnové ostrovy majú svoju temnú históriu, ktorú poznačili občianske nepokoje, násilie a etnické konflikty. V roku 1998 začali militantné skupiny z provincie Guadalcanal útočiť na migrantov, ktorí prišli za prácou z neďalekej provincie Malaita. Domorodci z Guadalcanalu ich obvinili, že im berú prácu a pôdu. Násilnosti prerástli do konfliktu, ktorý trval niekoľko rokov a jeho následkom bolo vysídlenie desiatok tisíc ľudí a straty stoviek životov. Niektoré záznamy tvrdia, že o život prišlo až tisíc Malaitov. Ďalších 40-tisíc sa vydalo na šíre more na malých člnoch do neďalekého Bougainville v Papue-Novej Guinei. Násilie poháňalo základné napätie medzi týmito dvoma etnickými skupinami, ktoré zhoršila migrácia Malaitov. Konflikt nakoniec vyriešil zásah Regionálnej pomocnej misie na Šalamúnových ostrovoch (RAMSI) v roku 2003. Jazvy po genocíde však, zostávajú čerstvé dodnes. Počas konfliktu sa obe strany dopustili mnohých zverstiev, ktoré zahŕňali vraždy, znásilnenia a mučenie. Konflikt mal hlboký dopad na obyvateľstvo Šalamúnových ostrovov, došlo k rozdeleniu rodín a zničeniu celých komunít.
Genocída Hererov a Namov: 80-tisíc úmrtí
K tejto tragickej udalosti v nemeckej juhozápadnej Afrike došlo v roku 1904. Oblasť, ktorá je dnes známa ako Namíbia, bola domovom hrdých Hererov a Namov. Ich genocída bola dôsledkom snahy Nemecka zničiť ich a zabrať ich pôdu. Konflikt totiž pôvodne vznikol kvôli sporom o pôdu a zdroje. Nemeckí osadníci sa snažili o rozšírenie svojho územia a kontrolu nad regiónom. Genocída sa začala bitkou pri Waterbergu, kde boli ľudia z kmeňa Hererov v obrovskej presile. Nemecké sily však použili brutálnu taktiku, ako napríklad otravu vodných zdrojov a násilné umiestňovanie ľudí do koncentračných táborov, kde čelili lekárskym experimentom a núteným prácam. Genocída mala za následok smrť až 80 percent populácie Hererov. Historici dnes udávajú, že ich mohlo byť až 80-tisíc. Zničujúce boli aj následky genocídy. Hererovia stratili pôdu a svoj tradičný spôsob života. Nemci kontrolovali región a dokonca rozšírili svoje územie hlbšie do Namíbie. Táto genocída je aj dnes stále spornou témou a nemecká vláda len nedávno uznala svoju zodpovednosť. Dokonca začali proces nápravy, vrátane formálneho ospravedlnenia a financovania rozvojových projektov v Namíbii. I dnes slúži genocída Hererov v roku 1904 ako ostrá pripomienka ničivého vplyvu kolonializmu.
Kurdská genocída: 185-tisíc úmrtí
Kampaň Anfal, známa aj ako kurdská genocída, bola séria brutálnych útokov, ku ktorým došlo v irackej oblasti Kurdistan v rokoch 1986 až 1989. Nariadila ju iracká vláda pod vedením Saddáma Husajna na potlačenie hnutia za autonómiu kurdského obyvateľstva. Kampaň začala útokom chemickými zbraňami, ktorý zabil stovky Kurdov. Bolo to prvýkrát, čo vláda použila chemické zbrane proti vlastnému obyvateľstvu. Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov pokračovalo páchanie násilia voči Kurdom, ktoré zahŕňali bombové útoky, popravy a masové zabíjanie. Anfal mala za následok smrť desiatok tisíc Kurdov – odhady sa pohybujú od 50-tisíc až po takmer 185-tisíc obetí. Mnoho kurdských dedín vyplienili, obyvateľov zadržali a popravili bez súdu. Medzinárodné spoločenstvo kampaň Anfal v priebehu rokov odsúdilo, pričom mnohé krajiny uvalili na Irak prísne sankcie. Anfal je stále jedným z najbrutálnejších násilných činov voči kurdskému ľudu a jej vplyv na komunitu pretrváva. Kurdi stále hľadajú väčšiu autonómiu a uznanie svojej kultúrnej identity. Každý rok sa tiež stretávajú, aby si pripomenuli zverstvá spáchané počas genodícy.
Mayská genocída: 200-tisíc úmrtí
Guatemalské prenasledovanie mayského ľudu koncom 20. storočia často označujú ako mayskú genocídu. Vládna kampaň na vyhladenie Mayov bola brutálna a dôkladná. Armáda používala rôzne taktiky na zničenie domorodých komunít a obzvlášť intenzívne to bolo v 80. rokoch, kedy vláda spustila operáciu Sophia. Išlo o tajný plán na vyhladenie mayskej populácie v krajine, ktorý zahŕňal zabitie 200-tisíc pôvodných obyvateľov a vysídlenie ďalších 1,5 milióna. Mnohí utiekli do Mexika, kde žili roky v utečeneckých táboroch. Násilná taktika Guatemaly počas genocídy bola obzvlášť ohavná. Ničili dediny, zabíjali dobytok, otrávili zdroje vody a znesvätili posvätné stavby. Guatemalská armáda ako formu terorizovania využívala znásilňovanie, mučenie a iné formy násilia. Konflikt skončil až v roku 1996 po intervencii iných krajín. Dôsledky genocídy v Guatemale pretrvávajú dodnes – najmä medzi mayskými komunitami. Úsilie postaviť zodpovedných pred súd je pomalé. Nedávno došlo k určitému vývoju v stíhaní osôb zapojených do genocídy, ale mayskí aktivisti žiadajú razantnejšie riešenia na dosiahnutie spravodlivosti.
Genocída vo Východnom Timore: 200-tisíc úmrtí
Východný Timor je malá ostrovná krajina v juhovýchodnej Ázii. Kedysi bola portugalskou kolóniou – až do invázie Indonézie v roku 1975. Indonézska okupácia trvala takmer 25 rokov a sprevádzalo ju mnoho násilia a genocída. Vyžiadala si smrť až 200-tisíc ľudí, čo bola zhruba jedna štvrtina populácie Východného Timoru. Indonézske sily používali hladovanie, dokonca otrávili jedlo a vodu napalmom a nebezpečnými chemikáliami. Eskadry smrti popravili tisíce ľudí. Všetko preto, aby zasiali hrôzu a beznádej medzi zástancov nezávislosti. V roku 1999, keď 78 percent obyvateľov hlasovalo za nezávislosť, sa Indonézia stiahla z Východného Timoru. Organizácia Spojených národov sa následne rýchlo zapojila, aby pomohla pri obnove krajiny. Spravodlivosť za zverstvá spáchané počas okupácie však nastáva pomaly. Indonézskych generálov nikdy nestíhali za zločiny proti ľudskosti. V rokoch od nezávislosti ozbrojené skupiny naďalej páchajú násilie – ničia celé dediny, pričom celkovo zavraždili najmenej ďalších 1500 ľudí. Napriek výzvam, ktorým Východný Timor čelí, krajina v posledných rokoch urobila pokrok. Dokonca sa v roku 2002 stala členom OSN, v roku 2018 podpísala s Austráliou zmluvu o vyriešení sporu o námornú hranicu.
