V knihe Genezis sa píše: „Hospodin, Boh, vysadil záhradu v Edene na východe a postavil do nej človeka, ktorého stvárnil. Hospodin, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad lákavým a na jedenie chutným. Uprostred záhrady dal vyrásť stromu života a stromu poznania dobra a zla. Z Edenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu. Odtiaľ sa rozdeľovala na štyri hlavné toky. Meno prvého je Pišón; ten obteká celú krajinu Chavila, kde sa vyskytuje zlato. Zlato tej krajiny je rýdze. Tam sa nachádza bdéliová živica a ónyxový kameň. Meno druhej rieky je Gichón. Tá obteká celú krajinu Kúš. Meno tretej rieky je Tigris. Tá tečie na východ od Asýrie. Štvrtou riekou je Eufrat.“ (citát podľa Biblia.sk)

Práve podľa riek sa historici a archeológovia snažia orientovať pri pátraní po Edene. Eufrat a Tigris sú dobre známe, medzi nimi totiž vznikla Mezopotámia, jedna z kolísok civilizácie. Rieky tečú z východného Turecka cez Irak a ústia v Perzskom zálive.

Neznámymi však ostávajú zvyšné dve zo štyroch menovaných riek: Pišón a Gichón. Tok Eufratu a Tigrisu sa totiž v priebehu tisícročí výrazne menil a Pišón a Gichón mohli byť menšími prítokmi týchto mohutných tokov, ktoré jednoducho zmizli v priebehu času. Tých pár geografických pojmov, ktoré sa spomínajú v Biblii, však naznačuje, že ak Eden existoval, nachádzal sa niekde na území Mezopotámie.

Idea Edenu

Koncept rajskej záhrady nemá pôvod v Biblii, vznikol už oveľa skôr. Poznali ho Sumeri, Akáďania i Asýrčania, až neskôr si ho osvojili aj Hebrejci. Dokonca aj samotné slovo „Eden“ má korene v akádskom jazyku a označuje neobrobenú pláň.

Rané mezopotámske legendy sa tiež neskôr premietli do Starého zákona. Nájdeme v nich príbeh o stvorení sveta a ľudstva i veľkú potopu, počas ktorej muž menom Atrahasis (mezopotámsky Noe) zachránil ľudí pred skazou. Viaceré mezopotámske legendy pritom hovoria o stvorení človeka z hliny či o tom, že mu život vdýchol boh.

Paralelu s rajskou záhradou nachádzame napríklad aj v Epose o Gilgamešovi, ktorý vznikol v 2. tisícročí pred Kristom v meste Uruk v dnešnom Iraku. Desať hlinených tabuliek popísaných klinovým písmom tvorí najstaršie dochované beletristické dielo, aké zatiaľ poznáme. Na konci príbehu mladý kráľ Gilgameš po dlhom putovaní cez púšte a hory príde do krásnej záhrady hojnosti pri mori plnej drahých kameňov.

Ruiny mesta Eridu.
Ruiny mesta Eridu.
Zdroj: Public Domain

Gilgamešov druh Enkidu sa zasa podľa eposu narodil v priam rajskom prostredí. Z hliny ho utvorila bohyňa Aruru a žil v divočine, kde jedol ako zviera, až kým mu žena neukázala civilizáciu, neobliekla ho a nenakŕmila ľudským jedlom. Zvieratá ho potom odmietli a vyhnali z plání, ktoré Mezopotámci nazývali „edin“.

Ubajdská kultúra

Pri pátraní po Edene sa odborníci zamerali na takzvanú ubajdskú kultúru, ktorá bola najstaršou známou kultúrou medzi Eufratom a Tigrisom. Práve jej príslušníci postavili prvé mezopotámske mesto Eridu, ktorého ruiny sú dnes v púšti. Pred osemtisíc rokmi však Perzský záliv siahal oveľa ďalej do vnútrozemia, keďže hladina svetového oceánu bola vyššia. Úrodné mokrade Eufratu tak obklopovali aj mesto Eridu.

Jeho obyvatelia profitovali z mimoriadne diverzifikovaného ekosystému. Mali prístup k pitnej vode, lovili ryby, cicavce i vtáky, mali prístup k moru a obrábali pôdu. Možno tu žilo len pár stoviek ľudí, ale rozhodne netrpeli núdzou.

Boh Enki.
Boh Enki.
Zdroj: Public Domain

Okolo roku 5500 pred Kristom postavili obyvatelia Eridu prvý mezopotámsky chrám. Išlo o malú stavbu z nepálených tehál zasvätenú bohu Enkimu, patrónovi pitnej vody a podľa Sumerov aj stvoriteľovi človeka. V mezopotámskom umení je Enki vyobrazený s prúdmi vody, ktoré mu crčia z ramien. Je možné, že autori týchto umeleckých diel chceli povedať, že Eridu bol po potope prvým miestom, kde žili ľudia, rovnako ako bol podľa biblie takýmto miestom Eden.

Odpoveď na otázku, či bol Eden skutočným miestom, zatiaľ nepoznáme, hoci v budúcnosti ho možno archeológovia objavia. Podobne ako pri Arche zmluvy či Svätom gráli, aj pri Edene ostáva jeho fyzická existencia zahalená rúškom tajomstva.