Operácia Ivy Bells bola spoločným projektom Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA), amerického námorníctva a Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Spočívala v „napichnutí“ sovietskych podmorských komunikačných káblov a o jej realizácii sa začalo uvažovať v 70. rokoch. Práve vtedy sa Američania dozvedeli o existencii podmorského kábla, ktorý spájal sovietsku námornú základňu v Petropavlovsku na Kamčatke s námorným veliteľstvom vo Vladivostoku. Miesta boli od seba vzdialené asi 2250 kilometrov a kábel prechádzal Ochotským morom v rámci sovietskych teritoriálnych vôd, kam nemali cudzie lode prístup.
Ak USA chceli zistiť, aké údaje káblom prechádzajú, museli sa k nemu dostať. Plaviť sa do Ochotského mora však bolo nebezpečné, Sovieti tu mali množstvo zariadení schopných detekovať prítomnosť ponoriek. Operáciu Ivy Bells ale chceli napriek tomu realizovať, bolo len treba nájsť spôsob, ako sa nepozorovane dostať ku káblu.
V októbri 1971 sa do Ochotského mora vydala upravená ponorka USS Halibut. Jej misia podliehala prísnemu utajeniu a väčšina námorníkov vôbec netušila, kam vlastne smeruje a za akým účelom. Vypočuli si len krycí príbeh o tom, že idú z morského dna vyzdvihnúť zvyšky sovietskej nadzvukovej protilodnej rakety SS-N-12 Sandbox. To bola naozaj pravda, z morského dna sa podarilo zozbierať vyše dva milióny úlomkov, ktoré potom odborníci spájali v snahe vyvinúť proti rakete úspešnú obranu. Misia teda mala úspech, aj keby nemala najmä krycí charakter.
Potápači, ktorí pracovali v hĺbke asi 120 metrov, úspešne našli kábel a pripevnili naň asi šesť metrov dlhé odpočúvacie zariadenie. To bolo schopné nahrávať všetku komunikáciu, ktorá prostredníctvom kábla prebiehala. Ponorka sa potom každý mesiac vracala na miesto, odnášala nahrávky a umiestňovala prázdne nahrávacie kazety.
Sovieti si mysleli, že kábel je v absolútnom bezpečí, a tak svoju komunikáciu vôbec nešifrovali. Iróniou je, že sa o operácii Ivy Bells dozvedeli od Američana. Ronald Pelton pracoval pre NSA 44 rokov, hovoril plynule po rusky, no mal dlhy vo výške 65-tisíc dolárov. Riešenie finančných problémov sa rozhodol hľadať na sovietskej ambasáde. V rokoch 1980 až 1983 mu KGB za rôzne informácie o Američanoch zaplatila 35-tisíc dolárov a za samotné prezradenie údajov o Ivy Bells dostal päťtisíc.
Sovieti sa nahrávacieho zariadenia zbavili už v roku 1981, Američania sa ale o Peltonovej zrade dozvedeli až v júli 1985. Plukovník KGB Vitalij Jurčenko, ktorý bol Peltonovou spojkou vo Washingtone, dezertoval a prešiel do služieb USA. Informoval nadriadených o tom, čo Pelton vykonal, a zradca dostal doživotný trest a pokutu 100 dolárov. Peltona prepustili z väzenia v roku 2015 a zomrel v septembri 2022.
Nahrávacie zariadenie dnes môžete vidieť v Múzeu Veľkej vlasteneckej vojny v Moskve.
