Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Ak poznáte príbeh o Titanicu, viete, že pri nehode sa postupuje na základe princípu „ženy a deti na prvom mieste“. Ale čo keby to všetci ignorovali? 27. septembra 1854 SS Arctic, osobný lodný parník spoločnosti Collins Line, vplával do hustej hmly pri pobreží Newfoundlandu a zrazil sa s francúzskym rybárskym plavidlom Vesta. Pokusy zaplátať dieru v trupe plachtami a matracmi zlyhali a v priebehu štyroch mučivých hodín voda prenikla do celej lode a odstavila kotly a čerpadlá. Pre 250 cestujúcich a 150 členov posádky na palube bolo šesť záchranných člnov žalostne málo. Spočiatku do nich nastupovali ženy a deti, kým sa medzi posádkou nezačala šíriť panika. Keď sa disciplína rozpadla, nasledovala divoká mela a záchranné člny jeden za druhým začali okupovať muži. Jeden so ženami a deťmi dokonca násilne prevrátili, ženy a deti sa utopili a do člna nastúpili muži. Dva zvyšné člny obsadili muži z posádky a technického personálu a so strelnými zbraňami v rukách oznámili davu, že potrebujú čln, aby zaplátali dieru na lodi. Namiesto toho začali veslovať k pevnine. Zo 400 ľudí na palube prežilo iba 85 (61 členov posádky a 24 cestujúcich). Všetky ženy a deti sa utopili.

Edward Collins, zakladateľ spoločnosti Collins Line, musel byť asi prekliaty. Najprv pri potopení lode SS Arctic stratil manželku a obe deti a o niečo neskôr, v januári 1856, vo vodách Atlantiku zmizla aj sesterská loď SS Pacific. Po jej vyplávaní z Liverpoolu do New Yorku už nikto nikdy nepočul o osude lode so 45 cestujúcimi a 141 členmi posádky na palube - okrem správy vo fľaši, ktorú vyplavilo na pobrežie Hebridských ostrovov v roku 1861: „Som na palube Pacifiku, od L'poolu po N. York. Loď klesá. Veľký zmätok na palube – ľadovce všade okolo nás z každej strany. Viem, že nemôžem uniknúť. Píšem príčinu našej straty, aby priatelia nemuseli žiť v napätí. Nálezca tohto, prosím, zverejni to!“

Po katastrofe Titanicu vyšli aktualizované predpisy o množstve záchranných člnov na parníkoch. Zaoceánska loď RMS Empress of Ireland mala dokonca vodotesné dvere a toľko záchranných člnov, aby sa do nich zmestilo o 280 ľudí viac, ako bola kapacita parníka. Lenže v hmlistej noci 29. mája 1914 sa loď zrazila s nórskou loďou Storstad pri ústí rieky Svätého Vavrinca, následkom čoho sa potopila za 15 minút a vzala so sebou 1012 z 1477 ľudí na palube. Voda prenikla do lode tak rýchlo, že posádka nestihla včas zavrieť vodotesné dvere. Príval vody bol taký silný, že znefunkčnil použitie záchranných člnov na pravoboku, v dôsledku čoho sa cestujúci v kajutách na tejto strane lode utopili. Tí, ktorým sa podarilo dostať na palubu, dokázali úspešne spustiť iba päť záchranných člnov. Asi päť minút po kolízii zlyhala dodávka elektriny a loď sa ponorila do úplnej tmy. O ďalších päť minút sa prevalila na pravobok a vtiahla do hlbín všetkých ľudí, ktorí na palube bojovali o holé životy.

Predstavte si, že ste strávili roky väzenia v Andersonville, neslávne známom konfederačnom väzení, kde hlad, choroby a zlé zaobchádzanie s väzňami spôsobilo smrť vyše 13-tisíc väzňov. Práve ste sa dozvedeli, že občianska vojna sa po štyroch rokoch skončila a oznámili vám, že sa konečne vraciate domov. Toto zažilo 1 953 vojnových zajatcov, ktorých nalodili na palubu Sultany, parníka na severe rieky Mississippi. Lenže kapacita lode bola iba 376 cestujúcich. Keď k takmer dvom tisíckam väzňov prirátate posádku 177 ľudí a potopu na rieke Mississippi, viete si predstaviť následky. Ráno 27. apríla 1865 vybuchli chybné kotly, pričom prúd horúcej pary uväznil stovky ľudí. Mnohí uviazli pod zrútenou palubou a zahynuli v dôsledku obarenia či upálenia. Stovky ďalších skočili cez palubu, avšak v studenej vode sa takmer všetci utopili. Nakoniec sa pri pobreží Arkansasu parník potopil celý a spôsobil smrť 1 169 mužov, čím ide o jednu z najväčších námorných katastrof v histórii USA.