Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Grécky spisovateľ Hérodotos tvoril v 5. storočí pred Kristom. Neobmedzoval sa však len na históriu - jeho diela obsahujú antropologické detaily o spoločnostiach, o ktorých si Gréci mysleli, že existujú. Keďže Hérodotos nebol vždy presný v tom, čo napísal, neoznačujú ho len „otec dejín“, ale je „otec lží“. Jeden z národov, ktoré opisoval, nazval akephaloi – bezhlaví ľudia. Podľa neho žili na okraji Líbye. Rímsky spisovateľ Plínius starší ich označil Blemmyae. Zaujímavé je, že išlo o skutočných ľudí, známych ako Blemejci, ktorí žili na juhu Egypta. No pokiaľ história neklame, hlavy mali na svojom mieste. V stredovekých textoch a mapách boli bezhlaví ľudia z Afriky obľúbeným motívom, no postupne, ako sa obchod s Afrikou a vedomosti o jej obyvateľoch zvyšovali, domov „bezhlavcov“ sa posúval stále ďalej na východ.

Plínius starší, známy ako autor sumarizácie vedomostí v 1. storočí, často písal príbehy o miestach, ktoré navštívil len málokto. Opísal napríklad súbor ostrovov pri atlantickom pobreží Afriky, ktoré nazval Gorgady. Uviedol, že na nich žijú ženy od hlavy po päty pokryté hustou kožušinou. Podobné príbehy písal aj Pomponius Mela, podľa ktorého ostrovy obývali výlučne chlpaté ženy, ktoré na reprodukciu nepotrebovali mužov, lebo to zvládali samé. Divoké ženy boli silné a dokázali pretrhnúť aj železné reťaze. Plínius uviedol, že Gorgady navštívil napríklad kartáginský prieskumník Hanno, ktorý na dôkaz týchto tvrdení priniesol dve kože žien a zavesil ich do chrámu v Kartágu. Historici predpokladajú, že išlo o kože z opíc, s ktorými sa prieskumník na ostrovoch stretol.

Plínius starší písal aj o fascinujúcich stravovacích návykoch iných kultúr. Podľa neho žil kmeň Astomi v blízkosti Gangy v Indii, ktorého členovia nielenže nejedli jedlo, aké poznali Gréci či Rimania, ale nejedli vôbec. Nemali totiž ústa. Namiesto toho žili vďaka čuchaniu vôní kvetov a ovocia. Pri dlhých cestách si ako zdroj energie so sebou nosili parfumované predmety. Ich strava však mala aj nevýhodu: silné pachy nesprávneho pôvodu boli pre nich smrteľne nebezpečné.

Dnes mnohí ľudia podstúpia plastickú operáciu, ak sa im zdá, že majú veľké uši. No keby boli v minulosti členmi kmeňa Panotti, boli by na nich pyšní. Indiáni vraj mali také veľké uši, že ich používali namiesto odevu a počas chladných nocí sa nimi prikrývali. Spomína ich aj Plínius starší, ktorý cituje autora menom Ctesias, ktorý zas písal o indiánskom kmeni zvanom Pandai. Telá indiánov vraj celé pokrývala biela kožušina, ktorá s pribúdajúcim vekom sčernela. Mali vraj tiež len osem prstov na rukách a nohách a uši im viseli až po lakte.

Monopodi alebo sciapodi mali vraj iba jednu obrovskú nohu. Podľa viacerých antických spisovateľov s ňou dokázali neuveriteľne šikovne skákať a pohybovali sa rýchlejšie než ľudia s dvomi nohami. Žili v zjavne veľmi horúcej a slnečnej krajine, pretože keď pálilo slnko Monopody si ľahli na chrbát a nohu používali ako slnečník, aby si oddýchli v tieni. Kresťanský spisovateľ svätý Augustín premýšľal, či aj humanoidi ako monopody pochádzajú z Adama a dospel k záveru, že ak existujú a majú ľudský rozum, musia byť stvoreniami s dušami, a preto pochádzajú z Adama.