MENU
Menu
Vrah.

FaktyX FAKTY X: Milovník jazzu s krvavou sekerou: Sériového vraha sa nepodarilo vypátrať

Pauline Brunová bola na smrť vydesená. Bála sa sériového vraha, ktorý terorizoval New Orleans, a v tú osudnú noc sa rozhodla radšej prespať v jednej izbe so sestrou. Písal sa 10. august 1918, deň, kedy mala Pauline vidieť vraha na vlastné oči.

Postup sa vždy opakoval. Muž potichu vypáčil dvere a v skorých ranných hodinách sa vkradol do spálne. Tam dal priechod svojmu besneniu a sekerou zabil spiace obete. Vražednú zbraň pokrytú krvou a vlasmi nechal na mieste činu.

10. augusta 1918 spala Pauline Brunová v jednej izbe so sestrou. Bývali vo viacgeneračnom dome, kde bol neustále ruch, takže ju neprekvapili kroky na prízemí. Čoskoro sa však ozval strýkov výkrik. Dievčatá sa rozbehli k jeho izbe a zazreli niečo, na čo už nikdy nezabudli. Na Jospehom Brunom stál vysoký muž v tmavom obleku a klobúku. V ruke zvieral sekeru, zatiaľ čo pri nohách sa mu zvíjal krvácajúci muž. Dievčatá vykríkli. Vrah, ktorý sa predtým neštítil útočiť na ženy či deti, utiekol. Josephovi však nebolo pomoci. Dve rozďavené rany na hlave mu privodili smrť. Zomrel pár hodín po útoku.

Vrah terorizoval New Orleans dva roky. Prejavoval mimoriadnu schopnosť vkrádať sa do cudzích príbytkov, navyše celkom nehlučne. Vždy používal sekeru, ktorú vlastnili jeho obete, a nechával ju na mieste činu. Nikdy sa ho nepodarilo identifikovať.

Policajti zvykli za začiatok vrahovho vyčíňania považovať december 1917. Vtedy napadol štvorčlennú rodinu, avšak všetci jej členovia prežili. Neskôr si už dával väčší pozor a bol dôslednejší.

Pamätný bol napríklad prípad manželov Maggiovcov z mája 1918. Joa Maggia a jeho ženu vrah najprv omráčil údermi sekerou a potom, kým ešte žili, im podrezal hrdlá britvou. Joeovu hlavu celkom odrezal, sekeru nechal vo vani.

Zločiny mali okrem iného spoločný aj fakt, že vrah si z miesta činu len málokedy niečo odniesol. Jeho obeťami zvykli byť najmä majitelia malých obchodov talianskeho pôvodu, ktorí žili v domoch či apartmánoch spojených s ich obchodmi.

Aby toho nebolo málo, v marci 1919 napísal novinárom list. Stálo v ňom, že autor píše z hlbín pekla. Vyjadril radosť nad krviprelievaním, ktorého sa dopúšťal, a obyvateľom mesta odkázal, že ušetrí svoju ďalšiu obeť, ak bude u nej doma hrať jazzová hudba. Dokonca uviedol, že plánuje zabíjať v utorok z 18. na 19. marca.

Tá noc bola bujará ešte aj na neworleanské pomery. Prakticky všade hral jazz, každý sa bál, aby si vrah nevybral za cieľ práve jeho. Ľudia, ktorí nemali gramofóny, išli radšej do hudobných klubov a krčiem, spontánne sa vyskytovali aj pouličné párty. V tú noc si dal muž pokoj, ale neskôr pridal k dovtedajším ôsmim obetiam ešte ďalšie štyri útoky.

19. ročnej Sarah Laumannovej vyrazil jednou ranou sekery viacero zubov, ale jej krik ho prinútil ujsť. Steve Bocca dostal zásah, ale bránil sa, takže vrah ušiel a Stevovi sa podarilo zavolať si pomoc. William Carson na votrelca dokonca vystrelil a hoci minul, odohnal ho. 27. októbra 1919 napadol Mika Pepitoneho. Páčidlom, keďže dotyčný nevlastnil sekeru. Pepitone bol spomedzi týchto štyroch jediný, kto neprežil. Policajti tvrdili, že mal tvár rozbitú na nepoznanie.

Pepitone bol poslednou obeťou vraha z New Orleans. Detektívi si mysleli, že vraždy sú spojené s mafiou, keďže väčšina obetí mala taliansky pôvod. Túto hypotézu však mnohí odmietali. Organizovaní zločin mal v New Orleans prísne pravidlá, ktoré zakazovali ubližovať ženám a deťom.

Žiadne odtlačky prstov, dôveryhodní svedkovia či možní podozriví: tri faktory, ktoré prakticky zmarili akékoľvek vyšetrovanie. Brutálny vrah je dodnes neznámy.