Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Koľko váži duša? MacDougall predpokladal, že duša je materiálna, preto by malo dôjsť k merateľnému poklesu hmotnosti človeka, keď duša opustí telo. V roku 1901 si MacDougall vybral šesť nevyliečiteľne chorých pacientov z domova dôchodcov, ktorí trpeli fyzickým vyčerpaním. Potreboval totiž, aby pacienti ostali nehybní, keď zomrú, aby zistil ich presnú hmotnosť. McDougall zostrojil špeciálne lôžko a na váženie používal veľkú priemyselnú váhu na meranie hmotnosti hodvábu s vysokou citlivosťou, do päť gramov. Na lôžko uložil postupne šesť pacientov v štádiu umierania s tým, že váhu vynuloval. Náhly úbytok hmotnosti o 21 gramov MacDougall zistil, že zomierajúci počas niekoľkých hodín na špeciálnom lôžku pomaly a neustále chudol, približne 30 gramov za hodinu v dôsledku odparovania vlhkosti dýchacími cestami a potením. Keď prvý pacient zomrel po troch hodinách a 40 minútach, po poslednom výdychu ručička váhy náhle klesla o 21 gramov. Náhly úbytok hmotnosti nemohlo spôsobiť odparovanie vlhkosti dýchaním alebo potením, pretože tieto procesy prebiehali postupne, zatiaľ čo úbytok hmotnosti v okamihu smrti bol náhly a pomerne veľký. Pohyb vnútorných orgánov pacienta tiež nemohol ovplyvniť váhu, pretože na váhe ležalo celé telo. Močový mechúr vylúčil jeden alebo dva gramy moču, ale aj ten bol súčasťou nameranej hmotnosti. Úbytok by spôsobil len vtedy, ak by sa moč odparil, čo by trvalo nejaký čas. Zvyškový vzduch v pľúcach to nebol Zostávala ešte jedna možnosť, náhly výdych všetkého vzduchu v pľúcach. Preto Mac Dougall otestoval sám seba. Ľahol si na špeciálne lôžko a jeho kolega ho odvážil. Obaja následne zistili, že nádych a výdych nemal na zmenu hmotnosti žiadny vplyv. Pre istotu sa vymenili, ale zistili to isté. Ani najintenzívnejší nádych či výdych vzduchu z pľúc nemal vplyv na zmenu hmotnosti. Nič z toho nevysvetlilo prudké zníženie hmotnosti prvého pacienta o 21 gramov. Bola to naozaj hmotnosť duše, ktorá opustila jeho telo? Psy dušu nemajú? Pri ďalších dvoch zomierajúcich Mac Dougall napríklad nameral prudký úbytok hmotnosti v okamihu smrti necelých 30 gramov, respektíve u ďalšieho umierajúceho 12 gramov. Piaty a šiesty experiment boli neúspešné, pacienti zomreli počas nastavovania váhy. Vedec vykonal rovnaký experiment aj na 15 psoch, ale ich telesná hmotnosť sa po smrti nezmenila, čo podľa McDougalla dokázalo, že psy dušu nemajú. Americký lekár Clarke bol proti MacDougall publikoval svoje zistenia o šesť rokov neskôr, pričom uviedol, že experiment bude potrebné mnohokrát zopakovať, kým sa dospeje k vierohodnému záveru. Po zverejnení výsledku experimentu sa rozprúdila šťavnatá debata medzi lekármi. Napríklad americký lekár Clarke poznamenal, že v čase smrti dôjde k náhlemu zvýšeniu telesnej teploty, pretože krv prestane cirkulovať cez pľúca, kde sa ochladzuje vzduchom. Toto zvýšenie telesnej teploty by zvýšilo potenie a odparovanie vlhkosti, čo by mohlo zodpovedať za chýbajúcich 21 gramov. Tiež by to vysvetľovalo, prečo psy po smrti neschudli, keďže nemajú potné žľazy a ochladzujú sa dýchaním. Mac Dougall argumentáciu vyvrátil, že cirkulácia sa zastaví v momente smrti, a tak sa pokožka nemôže zahrievať nárastom teploty. Mnohí jeho experiment spochybňovali Clarke nebol jediný, kto kritizoval MacDougallove experimenty. Vedecká komunita jeho experiment zosmiešnila ako chybný a dokonca sfalšovaný. Experimenty označili za príklad selektívneho podávania správ, keďže MacDougall ignoroval mnohé premenné. Vedci kritizovali veľkosť vzorky a spochybnili, ako MacDougall dokázal určiť presný okamih smrti, vzhľadom na technológiu dostupnú v tom čase. Pretože jeho experimenty neboli replikovateľné, výsledky označili za nespoľahlivé. Dokonca ju aj odfotil Mac Dougalla však názory kolegov neodradili a prešiel do ďalšej fázy experimentov – odfotografoval dušu v momente, keď opustila telo. V roku 1911 experimentoval s röntgenovými lúčmi, ktoré podľa neho dokážu zobraziť ľudskú dušu. Tvrdil, že v momente smrti sa duša dokáže natoľko „rozbúriť“, že pôsobí ako svetlejšie miesto v tme. Dr. McDougall je presvedčený, že substancia duše vydáva svetlo podobné svetlu medzihviezdneho éteru. Hmotnosť duše vyrátal v rozmedzí od 14 do 42 gramov. 21 gramov – hmotnosť duše používaná dodnes Napriek odmietnutiu ako vedeckého faktu MacDougallov experiment spopularizoval myšlienku, že duša váži 21 gramov, čo sa objavilo v mnohých románoch, piesňach a filmoch. Názov filmu z roku 2003 - 21 gramov - súvisel práve s týmto presvedčením.