Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Príbeh kauzy Pentagon Papers siaha do roku 1967. V tom čase sa Spojené štáty americké už viac než dve desaťročia angažovali vo Vietname politicky a od roku 1959 aj vojensky. V tom čase totiž padli prví americkí vojaci (či, ak chcete, vojenskí poradcovia), ktorých zabili pri Saigone partizáni Vietkongu. Išlo o otváraciu fázu konfliktu, ktorý vstúpil do dejín ako Vietnamská vojna.

Američanom sa vo Vietname nedarilo. Napriek stovkám tisíc vojakov, ktorí tu slúžili, sa zdalo, že USA prehrávajú. Ešte trápnejšie to vyznievalo v súvislosti s obrovskou technologickou medzerou, ktorá delila bojujúce strany.

Vtedajší minister obrany Robert McNamara si v roku 1967 nechal vypracovať tajnú správu, ktorá hodnotila politické a vojenské angažovanie USA vo Vietname od konca druhej svetovej vojny. Jej cieľom bolo odhaliť, kde urobili Američania chybu.

Správa nemala príliš chytľavý názov, znel Report of the Office of the Secretary of Defense Vietnam Task Force (Správa pracovnej skupiny „Vietnam“ ministra obrany). Neskôr sa však uchytilo jej zjednodušené pomenovanie Pentagon Papers. Pri jej zostavovaní analytici využívali utajené materiály ministerstva obrany, CIA i ministerstva zahraničných vecí.

Trvalo dva roky, kým bola správa hotová. Mala vyše tritisíc strán a ďalších štyritisíc strán mali sprievodné dokumenty. Obsahovala prísne tajné materiály, ktoré, ak by sa dostali na verejnosť, by americkej vláde spôsobili značné problémy.

Chcete príklad? Oficiálny postoj vlády USA k Vietnamskej vojne znel: „Vytvoriť nezávislý a nekomunistický Južný Vietnam“. Správa však odhaľovala, že už v roku 1965 sa zástupca ministra obrany John McNaughton vyjadril, že hlavným cieľom vojny je zabrzdiť rastúci vplyv Číny v Ázii.

Pentagon Papers tiež obsahovali informáciu o tom, že prezident John F. Kennedy pomohol v roku 1963 zvrhnúť a možno aj zavraždiť juhovietnamského prezidenta Ngô Đình Diệma.

Dokumenty tiež boli bohaté na operatívne informácie, ktoré protirečili oficiálnym vyhláseniam americkej vlády. Tá napríklad tvrdila, že rozsiahle a mimoriadne drahé bombardovanie severného Vietnamu bolo kľúčové pri nahlodávaní morálky nepriateľa. Pentagon Papers ale tvrdili presný opak.

Ako prenikli Pentagon Papers na verejnosť?

Stačil jediný muž, ktorý odokryl sieť lží. Dôstojník Daniel Ellsberg, ktorý v rokoch 1954 až 1957 slúžil u mariňákov, začal neskôr pracovať ako analytik pre americkú vládu. Najprv bol vášnivým podporovateľom konfliktu vo Vietname a v roku 1967 ho pozvali, aby spolupracoval na tvorbe Pentagon Papers. A práve tu prišiel počas dvoch rokov o všetky ilúzie a uvedomil si, že Američania vojnu nemôžu vyhrať.

Ellsberga tiež šokovalo, čo všetko počas práce zistil. Sklamaný pochybnými praktikami svojej vlády sa rozhodol, že obsah správy by sa mal dostať na verejnosť. On sám zhotovil kópie najpálčivejších častí správy a odovzdal ich viacerým členom Kongresu a Senátu, ako aj hlavnému bezpečnostnému poradcovi prezidenta Nixona Henrymu Kissingerovi. Ani jedného z nich však nezaujímalo, čo im chce Ellsberg oznámiť.

Ellsberg čakal dva roky a v roku 1971 odovzdal svoje zistenia reportérovi New York Times Neilovi Sheehanovi. Na rozdiel od politikov boli novinári správou mimoriadne zaujatí. Vláda sa síce proti novinám snažila zakročiť, ale neskoro. Džin už bol z fľaše von.

Pentagon Papers v prvom rade americkú vládu strápnili a jej členom spôsobili hlavybôľ. Vláda argumentovala tým, že odhalenie správy ohrozilo štátnu bezpečnosť a prípad sa rýchlo dostal pred Najvyšší súd.

Prípad New York Times vs. Spojené štáty americké sa stal pre vládu pohromou. Médiá vyhrali. Súd vyhlásil, že vláda nedodala dostatočné množstvo dôkazov, ktoré by potvrdili, že odhalenie správy bolo hrozbou pre štátnu bezpečnosť, a že akýkoľvek pokus zabrániť zverejneniu Pentagon Papers by bol v rozpore s Prvým dodatkom Ústavy (konkrétne s časťou o slobode tlače).

Ďalšie médiá rozbehli vlastnú investigatívu, ktorá vyťahovala na svetlo sveta špinavú bielizeň americkej vlády. Dokázali napríklad to, že prinajmenšom štyri prezidentské administratívy zavádzali verejnosť a klamali o americkom angažovaní vo Vietname. Dôveru verejnosti v prezidentský úrad to výrazne naštrbilo.

A čo Daniel Ellsberg? Ten vyviazol bez ujmy. Najprv ho obvinili zo sprisahania, špionáže a krádeže vládneho majetku a v roku 1973 sa prípad dostal pred súd. Obvinenie však bolo zrušené potom, ako sa pár tajných agentov Bieleho domu vlámalo do ordinácie Ellsbergovho psychiatra a hľadalo materiály, ktoré by obžalovanému mohli uškodiť.

Odhalenie Pentagon Papers výrazne posilnilo účinky a vplyv Prvého dodatku, a to najmä v súvislosti so štátnymi záležitosťami. Správa bola navyše tŕňom v oku americkej vlády po mnohé nasledujúce roky. Oficiálne ju dokonca odtajnili až v roku 2011, viac než 40 rokov potom, ako unikla na verejnosť.

Mimochodom, Daniel Ellsberg má 91 rokov, žije v Chicagu a aj dnes je <a href="https://magazin.pluska.sk/faktyx/fakty-x-nedavne-uniky-informacii-ktore-sokovali-cely-svet" target="_blank" rel="noopener">hlasným podporovateľom whistleblowerov</a>, medzi ktorých patrí Chelsea Manningová, Edward Snowden či organizácia WikiLeaks.