Pred vyše sto sto rokmi v roku 1912 kúpil poľský zberateľ Wilfrid Michael Voynich v Taliansku rukopis s neznámym písmom. Ten neskôr dostal názov po svojom objaviteľovi, ktorý žil aj v Londýne a New Yorku.

Kniha pochádza zo začiatku pätnásteho storočia, čo preukázala moderná rádiouhlíková metóda. Je napísaná neznámou abecedou so štyridsiatimi znakmi. Svojho času patrila cisárovi Rudolfovi II., o čom svedčí list vložený do nej v sedemnástom storočí. Z Rudolfovej knižnice sa kódex z vyše sto pergamenových listov dostal do rúk súkromných majiteľov. Množstvom ilustrácií pripomína rukopis botanickú alebo alchymistickú príručku.

Či už má, alebo nemá text zmysel, roky ho krvopotne skúmali amatéri aj profesionáli. Dokonca sa ho snažil rozlúštiť tím prvotriednych kryptológov počas druhej svetovej vojny, ktorí úspešne rozšifrovali množstvo správ z nepriateľského tábora. S Voynichovým rukopisom si však neporadili.

Lingvistické schémy
Štúdia publikovaná v časopise Plos One tvrdí, že rukopis predsa len nie je prázdna zlátanina písmen. Vedci Marcelo Montemurro a Damian Zanette to odôvodňujú tým, že našli v texte lingvistické schémy. Slová sa totiž objavujú v skupinách podľa tematických celkov. Jedno určité slovo sa tak dá nájsť viackrát v jednej kapitole, ktorá sa venuje nejakej konkrétnej téme. Napríklad v odbornej knihe by sa názov jedného určitého morského živočícha objavoval najčastejšie v kapitole, ktorá je o ňom, v ďalších kapitolách už len sporadicky.

Montemurro a Zanette zisťovali, či niečo také platí aj v neznámom jazyku vo Voynichovom rukopise. A domnievajú sa, že áno. Neznámy „jazyk“ rukopisu, ktorému sa niekedy hovorí „vojničtina“, sa podľa nich zhruba podobá angličtine, teda aspoň v tomto konkrétnom ohľade rozloženia slov.

Zákon nepustí
Analýza výskytu slov podľa nich naznačuje, že pravdu majú tí, ktorí za textom vidia viac než len žart alebo podvod. Pripomínajú tiež, že takýto typ štatistického testovania nebol v čase vzniku textu známy, a tak ťažko môže ísť o vedomý podvod.

Montemurro a Zanette poukazujú aj na ďalšie rozbory naznačujúce, že text má niektoré rysy bežného jazyka. Slová sú v ňom rozložené podľa takzvaného Zipfovho zákona. Ten nás učí, že ak je najčastejšie slovo vo výbere tisíckrát, druhé najčastejšie v ňom bude približne päťstokrát, tretie tristotridsaťtrikrát a tak ďalej. Keď sa niekto pokúsi vytvoriť falošný text z hlavy, Zipfov zákon nedokáže bez zložitej kontroly dodržať.

Ozvali sa skeptici
Vo vedeckej obci však existujú aj pochybovači, ktorí tvrdia, že základné štatistické metódy – sledovania výskytu písmen – sa na kontrolu pravosti textov používali už v deviatom storočí. Jedným z akademických skeptikov je matematik Gordon Rugg. Vytvoril dokonca svoju vlastnú zložitú šifru naschvál podobnú „vojničtine“, aby ukázal, ako môže vyzerať text so zmysluplnými schémami, aj keď ide o nezrozumiteľné „bľabotanie“.

Podľa skeptikov už v pätnástom storočí mohli vtedajšie metódy umožniť dvom až trom pisárom vytvoriť podobnú knihu za pár týždňov. V tom prípade by išlo o výnosný obchod, pretože kupci za takéto tajomné rukopisy v renesancii štedro platili. Rudolf II. vraj za Voynichov rukopis zaplatil šesťsto dukátov, čo bola suma, o ktorej sa bežným obyvateľom mohlo len snívať.