Joseph-Ignace Guillotin sa narodil v máji roku 1738 vo francúzskom Saintes. Návrh použiť zariadenie na stínanie hláv predniesol počas rokovania o občianskom trestnom zákonníku vo francúzskom národnom zhromaždení 8. októbra 1789. Ako jeden z revolucionárov predložil v roku 1789 kráľovi Ľudovítovi XVI. na podpis Deklaráciu práv občana a Ústavu. 

O niekoľko mesiacov nato sa kráľova hlava na želanie rozvášneného davu skotúľala do koša pod gilotínou, ktorú luza nazývala Krvavá vdova. Počas Veľkej francúzskej revolúcie gilotínou takto popravili asi 1 600 osôb, počas celého obdobia hrôzovlády ich bolo až 40-tisíc.

Dejiny gilotíny

Doktor Guillotin neobjavil nič nové. Podobné prístroje určené na popravu šľachtických zločincov slúžili už stáročia predtým v Taliansku, Nemecku, vo Švajčiarsku, Belgicku, Škótsku aj Perzii. Zariadenie známe ako šibenica z Halifaxu použili v Yorkshire už v roku 1286. Škót James Douglas dal skonštruovať predchodcu gilotíny v Edinburghu v roku 1556. Prístroj sa stal známym ako Panna a popravovalo sa na ňom až do roku 1710.

Švédsko použilo gilotínu len raz, v roku 1910 pri poprave Alfreda Andera za ozbrojenú lúpež. Počas nacistickej nadvlády však bolo v rokoch 1933 až 1945 v Nemecku a v Rakúsku v prevádzke 20 gilotín. Hitler ich považoval za ponižujúcu formu trestu a s obľubou ich používal pre politické popravy. V rokoch 1942 a 1943 dal údajne takto popraviť až 20-tisíc ľudí.  Po vojne gilotína naposledy poslúžila v Spolkovej republike Nemecko 11. mája 1949, keď sťali vraha Bertholda Wehmeyera. 

Vražedná konštrukcia

Gilotína vážila okolo 700 kilogramov, čepeľ 40 až 60 kilogramov, výška koľajnicového systému bola asi štyri metre, od ostria po spodný bod prešlo ostrie okolo troch metrov. Od okamihu spustenia ostria po dopad a popravu ubehlo asi pol sekundy.

Prvý a posledný

Prvou obeťou gilotíny bol údajne v roku 1792 pouličný zlodej a recidivista Nicolas Jacques Pelletier. Prichytili ho pri krádeži peňaženky okoloidúcemu. Ľud nebol s krvavým predstavením spokojný, lebo vraj trvalo priveľmi krátko. 

Posledným popraveným bol 10. septembra 1977 v Marseille tuniský emigrant, pasák Hamid Djandoubi. Svoju priateľku, 21-ročnú Elisabeth Bousquet nútil k prostitúcii. Keď sa s ním rozišla, vyhľadal ju a rozsekal na kusy.

Krvavé meno

Doktora Guillotina počas revolúcie uväznili, pretože sa našiel list od grófa Merea, ktorý mal byť popravený a v liste prosil lekára, aby sa postaral o jeho ženu a deti. Po revolúcii bol Guillotin prepustený a zomrel na následky veľkého nehojaceho sa vredu na ľavom ramene. Po celý ​​život trpel tým, že sa jeho priezvisko stalo synonymom pre vražedný nástroj. Guillotinovi potomkovia žiadali vládu, aby zariadenie premenovala. Keď neuspeli, dali si zmeniť rodinné priezvisko na Guillaume.

Dokedy žili?

Hlavy v čase hrôzovlády padali stále sa zvyšujúcim tempom. Vedci vtedy objavili nový a prekvapujúci fakt, neskôr potvrdený modernou neurofyziológiou: hlava bleskurýchle oddelená od tela čepeľou sekery alebo gilotíny vie, že je odrezaná, zatiaľ čo sa kotúľa do koša. Vedomie pracuje dosť dlho na to, aby si to uvedomilo. Mozog môže bez kyslíka žiť ešte niekoľko minút. Kati uvádzali, že keď odsúdeného sťali, ešte niekoľko sekúnd ich sledovali oči popraveného a ústa sa hýbali, akoby chceli niečo povedať.