„Na svete je viacero kategórií vedcov. Tí druhotriedni a treťotriedni môžu robiť, čo je v ich silách, ale nikdy sa nedostanú ďaleko. Potom sú tu prvotriedni vedci, ktorým sa podaria dôležité objavia nevyhnutné pre vedecký pokrok. A potom sú tu géniovia ako Galilei a Newton. Majorana k nim tiež patril.“

Takto sa o sicílskom časticovom fyzikovi vyjadril nositeľ Nobelovej ceny Enrico Fermi. Ettore Majorana sa narodil 5. augusta 1906 a už v mladosti prejavoval obrovský talent na matematiku a fyziku. Už ako 17-ročný začal študovať v Ríme konštruktérstvo, ale o pár rokov prestúpil na fyzikálnu katedru. Stal sa členom prestížnej skupiny „Chlapcov z Via Panisperna“, malého tímu elitných mladých vedcov vedeného Enricom Fermim.

Majorana sa tiež podieľal na skúmaní jadier atómov a výskum v tejto oblasti o pár rokov viedol k vynájdeniu jadrového reaktora i atómovej bomby. Mohol geniálny vedec vedieť, aká sila je skrytá v subatomárnych časticiach a čo sa stane, keď ju začne ľudstvo využívať na deštruktívne účely? Chcel sa vyhnúť tomu, aby boli jeho vedomosti zneužité? To sa asi nikdy nedozvieme.

Isté je, že Majorana ako prvý na svete správne interpretoval výsledky jedného z vedeckých pokusov, ktorý ukazoval, že v jadre atómu je okrem protónu ešte ďalšia častica. Majorana Fermimu tvrdil, že v jadre je častica s neutrálnym nábojom a približne rovnakou hmotnosťou ako protón. Fermi mu odpovedal, nech napíše vedecký článok o svojich zisteniach, ale Majorana neposlúchol. O rok neskôr britský fyzik James Chadwick dokázal existenciu neutrónov a získal za svoj objav Nobelovu cenu.

Majorana svoju chybu samozrejme ľutoval a začal mať problémy v rodinnom i pracovnom živote. Stiahol sa z aktívneho vedeckého výskumu a začal pracovať ako profesor fyziky na Neapolskej univerzite.

Písal sa rok 1938, keď si vedec znenazdajky vybral z banky všetky úspory počas plavby loďou z Palerma do Neapola 25. marca 1938 za nevyjasnených okolností zmizol. V ten deň ešte svojmu priateľovi Antoniovi Carellimu napísal list, v ktorom sa ospravedlňoval za to, že zmizne.

Ihneď sa objavilo viacero hypotéz o tom, čo sa s Majoranom stalo. Niektorí hovorili, že spáchal samovraždu skokom z lode, iní boli presvedčení, že ušiel do Argentíny či dokonca do kláštora, alebo že sa stal žobrákom. Vznikli aj teórie o jeho únose niektorou z vlád, keďže Majorana sa zaujímal o subatomárne častice a mohol výrazne prispieť k vývoju ničivej novej zbrane. Roky sa o jeho osude nič nevedelo. Fermi povedal detektívom: „Ettore bol mimoriadne inteligentný. Ak sa rozhodol zmiznúť, nik ho nenájde.“

Ukázalo sa však, že Fermi sa mýlil. V marci 2011 rímska prokuratúra prípad opäť otvorila na základe svedectva človeka, ktorý sa vraj s Majoranom stretol po druhej svetovej vojne v Buenos Aires. Talianske médiá neskôr v júni informovali, že polícia analyzovala fotografiu muža, ktorá pochádzala z roku 1955 a vznikla v Argentíne. Na základe porovnávania záberov Majoranu a neznámeho uža dospela k názoru, že skutočne išlo o zmiznutého vedca.

4. februára 2015 vydala rímska prokuratúra definitívne vyhlásenie, že Ettore Majorana bol v rokoch 1955 až 1959 ešte určite nažive a býval vo venezuelskom meste Valencia. Prípad bol uzavretý. Geniálny vedec očividne zmizol dobrovoľne a žil životom neznámeho človeka v Južnej Amerike. Prečo si však zvolil tento osud ostáva záhadou.