Záhadné špirály sa dostali do pozornosti vedeckej obce v roku 1891. Geológa E. H. Barboura vtedy požiadali, aby preskúmal jeden exemplár, ktorý na svojom pozemku vykopal rančer pri rieke Niobrara. Špirála bola vyššia než dospelý muž, merala 2,7 metra, a miestni sa jej báli. Počuli historky o tom, že ide o jednu z mnohých diablových vývrtiek, ktoré ľudia v Nebraske nachádzali už v minulosti.

Barbour zistil, že vnútri vývrtiek je piesok a pevný povrch tvorí neznámy porézny materiál. Domnieval sa, že ide o fosílie, ale netušil, akého druhu. Dal im latinské pomenovanie Daemonelix, čo v preklade znamená „diablova vývrtka“.

O rok neskôr už mal Barbour vypracovanú hypotézu ohľadom pôvodu špirál. Tvrdil, že ide o skamenené korene prehistorickej sladkovodnej hubky, ktorá v regióne dorastala do obrovských rozmerov.

Istú dobu Barbourovi zvyšok vedeckej obce veril, jednu vec však geológ neobjasnil: prečo sa vnútri týchto špirál nachádzali kosti hlodavcov? Postupne sa ukázalo, že pôda v okolí nálezísk diablových vývrtiek naznačovala skôr to, že na daných miestach sa kedysi vyskytovali stepi a nie jazerá. Barbour teda svoju hypotézu upravil a uviedol že musí ísť o korene neznámej rastliny. Kosti hlodavcov ale ukazovali, že je to celkom inak.

V roku 1893 nezávisle na sebe dvaja vedci vypracovali štúdiu, že diablove vývrtky sú v skutočnosti prastaré nory a kosti hlodavcov, ktoré sa v nich našli, patria zvieratám, ktoré nory vyhĺbili Barbour sa však odmietal vzdať a tvrdil, že tvar nôr je príliš dokonalý na to, aby ho vytvoril živočích.

Hádka skončila, keď sa na vnútornej časti špirál našli škrabance. Hneď bolo jasné, že naozaj išlo o nory, ktoré vykopali malé zvieratá. Ako sa ukázalo, išlo o prehistorické bobry, ktoré boli oveľa menšie než tie dnešné, a vyhynuli pred asi 22 miliónmi rokov.

Neskôr sa našli aj kostrové ostatky týchto bobrov. Mali krátke chvosty, malé uši aj oči, ale nezvyčajne dlhé pazúry, ktorými hĺbili nory. Špirály vytvárali tak, že zadné nohy obopli okolo pomyselnej osi špirály a prednými labami hrabali smerom zvisle nadol. V hĺbke aj vyše dvoch metrov sa potom nora rozvetvovala do viacerých komôr.

Predpokladá sa, že špirálovitý tvar bol bezpečnejší než rovný, lebo do takejto nory nemohol predátor jednoducho siahnuť. Pre bobra tiež bolo jednoduchšie vyhadzovať hlinu šikmým než kolmým smerom. Tak bolo odhalené tajomstvo diablových vývrtiek.