Bangladéšska genocída: tri milióny úmrtí
V roku 1971 bola Dháka hlavným mestom východného Pakistanu, no provincii v tom čase vládol Západný Pakistan. Bengálska populácia vo východnom Pakistane tvorila väčšinu, no trpela pod politickým a ekonomickým vykorisťovaním zo strany Západu, preto sa snažila o nezávislosť. Napätie vzbĺklo, keď Západný Pakistan ignoroval zvolenie šejka Mujibura Rahmana, vodcu separatistickej strany Liga Awami, za premiéra východného Pakistanu. Od marca do decembra 1971 prebiehalo medzi Bengálčanmi, Pakistancami a Indmi vo východnom Pakistane rozsiahle vojenské násilie. Konflikt si vyžiadal najmenej 300-tisíc obetí, totálna genocída však ešte len mala prísť. A pravda vyšla najavo neskôr, keď si svetoví pozorovatelia uvedomili, čo sa počas sporu stalo nevinným civilistom. Koncom roka 1971 americký generálny konzul v Dháke Archer Blood obvinil vojakov Západného Pakistanu zo „systematického odstraňovania“ bengálskeho hnutia za nezávislosť. Tvrdil, že západopakistanskí vojaci vraždili Bengálcov po tisícoch. Americký prezident Richard Nixon jeho vyjadrenia v tom čase úplne ignoroval. Dôvod bol ten, že považoval Západný Pakistan za dôležitého amerického spojenca v studenej vojne. Zverstvá však boli priveľké na to, aby sa dali zamiesť pod koberec. Na zastrašovanie a poníženie bengálskych žien slúžilo hromadné znásilňovanie, mužov vraždili po tisícoch. V rok trvajúcom konflikte zahynulo viac ako tri milióny Bengálčanov. Genocída definitívne skončila 16. decembra 1971, keď sa pakistanské jednotky vzdali inváznym indickým silám. Konflikt mal hlboký dopad na bengálske obyvateľstvo, umožnili však aj vznik vlastného slobodného štátu – Bangladéša – a formoval beh dejín južnej Ázie na ďalšie desaťročia.
Grécka genocída: 1,5 milióna úmrtí
Mnoho ľudí vie o hroznej arménskej genocíde na začiatku 20. storočia, kedy vládcovia Osmanskej ríše zabili viac ako jeden milión ľudí. Bohužiaľ, koncom roka 1910 boli terčom ich útokov aj grécke komunity v Trácii. Genocída si vyžiadala smrť takmer 1,5 milióna Grékov. Kresťania, podobne ako Arméni, čelili hnevu a nevýslovným zverstvám, ktoré zahŕňali znásilňovanie, masové vraždy, pochody smrti, deportácie a mučenie. Osmanská ríša uniesla mnohých ľudí a prinútila ich konvertovať na islam, ďalší museli pracovať v pracovných táboroch. Osmani zároveň neúnavne ničili kresťanské pamiatky a kultúru. Hrôzy pokračovali do začiatku 20. rokov 20. storočia a zasiahli mnohé grécke komunity. İzmit, ktorý leží približne 97 kilometrov od Istanbulu, sa stal začiatkom roku 1922 svedkom vraždy 12-tisíc ľudí a vypálenia približne 30 gréckych dedín. Jedným z obzvlášť ohavných činov bolo vypálenie Smyrny. Išlo o násilný útok, ktorý ukončil grécko-tureckú vojnu a vyústil do smrti tisícov ľudí, pričom mesto zostalo v ruinách. Genocída skončila Lausannskou zmluvou, ktorá obsahovala povinnú výmenu obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. Odkaz zmluvy je kontroverzný a niektorí historici ho označujú za precedens pre násilné presídlenie obyvateľstva počas 20. storočia.
Čerkeská genocída: 1,5 milióna úmrtí
Uznávaný britský diplomat sir Francis Palgrave bol svedkom genocídy Čerkesov na začiatku 19. storočia. O tragédii neskôr napísal: „Ich jediným zločinom bolo, že neboli Rusmi.“ Ruské sily počas genocídy zlikvidovali viac ako 90 percent čerkesského ľudu, čím sa bohužiaľ stala jednou z najhorších v histórii. Čerkesi obývali oblasť Severného Kaukazu v strednom Rusku tisíce rokov, ale počas rusko-čerkeskej vojny sa Ruská ríša snažila posunúť svoje hranice na juh do kaukazských hôr. Rusko totiž chcelo získať väčší prístup k Čiernemu moru a boli ochotní urobiť čokoľvek. Na dosiahnutie cieľa preto použili genocídnu taktiku – trávili jedlo a ničili domy, organizovali únosy, masové deportácie a hromadné popravy. Dnes historici tvrdia, že Rusi zabili viac ako 1,5 milióna Čerkesov. Je smutné, že mnohí ľudia na svete o tejto genocíde a jej následkoch nikdy nepočuli. Čerkesskú diaspóru dnes možno nájsť v Turecku, Rusku a širšom svete a títo potomkovia si dobre pamätajú, čo sa stalo ich národu
Kambodžská genocída: dva milióny úmrtí
Začiatkom 70. rokov Kambodžu spustošila občianska vojna. Militantná skupina Červených Kmérov si podrobila vidiek a plánovala zaútočiť na hlavné mesto Phnom Penh. Pod vedením Pol Pota Červení Kméri uspeli vo svojej invázii v roku 1975. Vtedy vyhlásili „Nultý rok“, čo znamenalo začiatok ich radikálnej komunistickej agendy, kedy plánovali vytvoriť agrárnu utópiu zničením všetkej existujúcej kultúry. Chceli prinútiť občanov k tvrdej práci – každý, kto nevládal pracovať, čelil mučeniu a smrti. Intelektuáli zomreli medzi prvými. V priebehu niekoľkých rokov prišli o život až dva milióny ľudí, čo v tom čase predstavovalo viac ako pätinu obyvateľov. Teroristická vláda Červených Kmérov skončila v roku 1979, keď Vietnam napadol Kambodžu. Pol Pot za svoje zločiny nikdy nečelil spravodlivosti, žil ďalšie dve desaťročia a zomrel v exile v roku 1998. Zverstvá spáchané Červenými Kmérmi počas ich štvorročnej vlády strašia Kambodžu dodnes. Preživší a ich potomkovia naďalej hľadajú spravodlivosť. Odkaz Červených Kmérov slúži ako trvalá pripomienka dôsledkov nekontrolovanej moci a dôležitosti ochrany ľudských práv.
Holodomor: päť miliónov úmrtí
V rokoch 1932 až 1933 Sovietsky zväz uskutočnil brutálnu kolektivizáciu poľnohospodárstva na Ukrajine. Sovieti zaviedli komunistickú poľnohospodársku politiku, ktorá viedla ku konfiškácii potravín a zákazu súkromného vlastníctva, čo spôsobilo katastrofálnu neúrodu a zníženie produkcie potravín. Hladomor spôsobený človekom si vyžiadal životy približne 3,9 milióna Ukrajincov. Ďalší 1 milión úmrtí nastal v iných častiach ZSSR. Gareth Jones, waleský novinár, odhalil svetu hrôzy hladomoru. Podával správy o ľuďoch, ktorí žili v úplnom zúfalstve a museli konzumovať kôru, trávu, seno a dokonca aj ľudské mäso. Západní novinári, vrátane spisovateľa Waltera Durantyho, ktorý získal Pulitzerovu cenu, boli voči správam o hladomore skeptickí. Rozhodli sa veriť sovietskym médiám, ktoré vykresľovali kolektivizáciu ako úspech. Postupom času došlo k odhaleniu skutočného rozsahu núteného hladomoru. Žiaľ, Gareth Jones po rokoch zaplatil za svoju odvahu najvyššiu cenu: zavraždili ho počas misie v Mongolsku. Dnes mnohí veria, že za jeho smrť nesú zodpovednosť Sovieti. Hladomor zostáva bolestivou kapitolou ukrajinských dejín. Odvaha waleského novinára pri odhaľovaní pravdy je dôkazom dôležitosti slobodnej a nezávislej
