Všetci sme už počuli o mýtických príšerách, ktoré stvorila iba bujná ľudská fantázia. Krvilačná obluda vo francúzskej oblasti Gévaudan však naozaj zabíjala a dodnes sa nevie, čo to vlastne bolo. A nebolo to ani tak dávno.

Krvavé výpravy

Beštia sa zachvela. Už nejaký čas upierala zrak na malé dievča, ktoré sa blížilo po ceste. Jedným skokom sa dostala na skalu, popod ktorú musela jej korisť prejsť. Čakala nehybne, len oči sa jej dočervena blýskali. Malá Jeanne ešte stačila zahliadnuť, ako sa na ňu obrovská šelma vrhá, ale na obranu nemohla ani pomyslieť.

Takto sa začína desivý príbeh o beštii z Gévaudanu, ktorá v rokoch 1764 až 1767 zahrdúsila viac ako sto ľudí. O tom, že nejde iba o nejakú vidiecku legendu, svedčia aj oficiálne záznamy – podľa nich má obluda na svedomí stoštyri ľudských životov a niekoľko desiatok zranených. Na svojich krvavých výpravách zrejme vyhľadávala ľahkú korisť, lebo väčšinou jej padli za obeť ženy a deti.

Všetko sa začalo v posledný júlový deň roku 1764. Dievčatko sa volalo Jeanne Bouletová, malo štrnásť rokov a bývalo na samote v gévaudanských horách. Keď dedinčania našli jej napoly zožraté telo, pripísali to vlkom, ktorých bolo v tejto oblasti mnoho.
V ďalších týždňoch však zahynulo tým istým spôsobom niekoľko ďalších detí a ľudia začali uvažovať o tom, či by vedeli obyčajné vlky takto vraždiť. Zdalo sa, že beštia je nepolapiteľná. Raz zaútočila na severe, potom na juhu kraja.

Netvora zabalzamovali

Vyľakaní obyvatelia, najmä sedliaci a pastieri, sa pokúšali netvora zneškodniť, ale nepodarilo sa im to. Takmer vždy, keď ho vysnorili, ušiel vraj až deväťmetrovými skokmi. Kráľ Ľudovít XV. síce poslal pomoc, ale ani jeho vojaci, ktorí spolu s domácimi vytvorili armádu pozostávajúcu asi z dvadsaťtisíc mužov, nemali šťastie. Ulovili stovky nevinných vlkov a iných zvierat, ale obluda medzi nimi nebola.

Až v júni roku 1767 sa Jeanovi Chastelovi z Gévaudanu konečne podarilo beštiu zabiť. Rozvážne a odhodlane vzal do ruky zbraň a modlitebnú knižku a vystúpil na vrch Mouchet. Keď sa obluda zjavila, najprv pokojne dočítal rozčítanú stránku do konca, potom sa pripravil na paľbu a vystrelil. Konečne bolo po strašnej príšere.

Ľudia v Gévaudane, ba v celom Francúzsku, si konečne vydýchli od úľavy. Obludu zabalzamovali a vozili z mesta do mesta, aby si ju mohli ľudia za poplatok pozrieť. Aj kráľ chcel vidieť legendárnu beštiu na vlastné oči a prikázal, aby mu ju priviezli do Versailles.

Jean Chastel osobne sprevádzal svoju trofej až na kráľovský dvor. Keďže medzitým už prešlo veľa dní a zviera zrejme nevypreparovali dôkladne, keď debnu vo Versailles otvorili, mrcina strašne zapáchala. Preto nahnevaný kráľ rozkázal, aby zdochlinu ihneď zahrabali, a zdráhal sa Chastelovi vyplatiť odmenu.

Mediálny ošiaľ

V tých časoch bola obluda z Gévaudanu veľmi obľúbenou témou v tlači. Články v novinách a brožúrky, v ktorých sa uverejňovali správy očitých svedkov, hltali tisíce dychtivých čitateľov. Podľa výpovedí svedkov a podľa rán, ktoré ohava spôsobila obetiam, sa dá usudzovať, že mala v sebe naozaj niečo hrôzostrašné.

Bola oveľa väčšia než vlk, skoro ako krava. Na obrovskej hlave vynikali široké čeľuste sfarbené dočervena, ktoré špicato vyčnievali dopredu. Roztvorená papuľa s obrovskými zubiskami merala takmer pol metra a svojej koristi sa zmocňovala veľkými labami s ostrými pazúrmi. Pri love sa pohybovala tesne pri zemi, akoby sa plazila. Keď si vyhliadla nejakú zvieraciu alebo ľudskú korisť, skočila jej zozadu na chrbát ako mačka. Zahryzla sa svojej obeti do krku, vytrhla jej srdce a pľúca a zožrala ich. Ľuďom naháňala hrôzu aj nezvyčajná sila zvieraťa. Jeden pastier tvrdil, že sa vraj vedelo postaviť na zadné nohy a pritom zdvihnúť do výšky ovcu. Povrávalo sa, že psy pred ním utekali a na odpor sa mu mohol postaviť iba býk.

Hyena, či diabol?

Obluda z Gévaudanu šírila okolo seba strach, ktorý ochromoval ľudí z celej oblasti. Vystupňovalo ho aj to, že nikto nevedel vysvetliť, čo je to vlastne za tvora. Iba v jednom sa väčšina svedkov zhodovala – určite to nebol vlk, lebo vlky sa v Gévaudane vyskytovali často a ľudia ich dobre poznali.

Za beštiu z Gévaudanu sa považovalo viacero ulovených vlkov.
Za beštiu z Gévaudanu sa považovalo viacero ulovených vlkov.
Zdroj: Public Domain

Niektorí sa domnievali, že by to mohla byť obrovská hyena alebo aj opica, medveď či kríženec leva a tigra. Iní zase nevylučovali možnosť, že ide o diabolského netvora, čerta alebo o inú pekelnú bytosť. Mnohí hútali nad tým, ako sa beštia vedela postaviť na zadné nohy a chodiť takmer vzpriamene. Obávali sa, že netvor je vlastne vlkolak, ktorý od dávnych čias šíril v celom kraji neistotu a strach. Veď presvedčenie, že niektorí ľudia sa vedia premeniť na dravé zvieratá, sa vyskytovalo takmer všade na svete.

Aj na francúzskom vidieku mali povesti o vlkolakoch dlhú tradíciu a oblasť Gévaudanu sa vlkolakmi len tak hmýrila. Keďže na ľudí zvyčajne zaútočia iba veľmi vyhladnuté vlky alebo vlky nakazené besnotou, práve tie začali v 16. storočí považovať za vlkolakov.
Až do dnešného dňa nie je jasné, ako to vlastne s beštiou z Gévaudanu bolo. Bol to vari predsa len nezvyčajne veľký vlk alebo sa za celým prípadom skrýval nejaký zločin? Čo keď išlo o psychopatického sadistu vo zvieracom kostýme, prípadne o celú skupinu maskovaných zabijakov? Presnú odpoveď sa už asi nedozvieme, ale je isté, že na tento hrôzostrašný príbeh budú Francúzi spomínať ešte veľa rokov.