V októbri 1983 dvaja členovia Árijského bratstva, americkej ultrapravicovej zločineckej skupiny dobodali dvoch dozorcov vo väznici v Illinois. V tom čase bol riaditeľom Federálnej správy väzníc istý Norman Carlson, ktorý okamžite začal konať. Smrť dvoch dozorcov vyústila na Carlsonov pokyn do vybudovania nového zariadenia, ktoré zabezpečovalo maximálnu bezpečnosť dozorcov.
ADX Florence otvorili v roku 1994. Začala hostiť nenapraviteľných delikventov, ktorí boli hrozbou nielen pre spoločnosť, ale aj ostatných väzňov a dozorcov. Dnes je „domovom“ asi 400 zločincov.
Je to život po smrti. Podľa mňa je to horšie než smrť.
V železobetónovej budove majú cely rozmery 3,5x2 metre. V každej je stolička, stôl a posteľ, všetko vyrobené z betónu a nepohyblivé. Cely sú zvukotesné, aby spolu odsúdenci nemohli komunikovať. V každej cele je sprcha s časovačom, záchod a umývadlo, avšak bez kohútika, len s tlačidlami. Cez úzku štrbinu, ktorú pri všetkej veľkorysosti možno nazvať oknom, vidno len stenu protiľahlej budovy. Väzni tak nevedia ani len to, v ktorej časti väznice sa nachádzajú.
Z komplexu s 1400 na diaľku ovládanými dverami je prakticky nemožné uniknúť. Obklopuje ho štvormetrový žiletkový plot a 12 strážnych veží, na zemi hliadkujú ozbrojenci so psami a všade sú kamery a pohybové senzory.
Väzenská rutina
Po príchode do ADX Florence sa pre väzňa začína trojročné obdobie úplnej izolácie. 23 hodín denne trávi v cele, hodinu má vyhradenú na cvičenie. Dozorca mu na diaľku otvorí bránu, chodba vedie do vybetónovaného kruhu s obvodom desať metrov, kde sa odsúdenec môže prechádzať. Stále je sám.
Záleží len na väzňovi, či sa bude počas tohto obdobia dobre správať. Ak áno, môže na celu dostať čiernobiely televízor so vzdelávacími a náboženskými kanálmi. Za dobré správanie sa tiež odmeňuje možnosťou chodiť na spoločné obedy či dlhšie cvičiť.
Strava sa podáva trikrát denne otvorom v oceľových dverách. Rozhodne nejde o žiadne gurmánske špeciality. Vraví sa, že ak niekto o väzenskej strave povie, že je dobrá, onedlho sa vráti za mreže. V prípade väzňov v ADX Florence to ale prakticky neplatí, len zlomok z nich sa totiž dožije konca svojho trestu. Väčšina je tu zavretá na doživotie. Osamote a v dlhoročnom kolobehu neznesiteľnej rutiny. Ako sa vyjadril jeden z dozorcov menom Robert Hood: „Je to život po smrti. Podľa mňa je to horšie než smrť.“
Väčšina tunajších väzňov trpí v dôsledku dlhodobej izolácie senzorickou depriváciou, ktorá vedie k depresii a letargii. Muži len spia, ležia na posteli, zízajú na strop, často odmietajú cvičiť. A to sú len tie menej závažné dôsledky tejto formy odňatia slobody.
Odsúdenci sa neraz zohavujú čímkoľvek, čo nájdu, či už sú to žiletky, úlomky skla, naostrené kuracie kosti alebo písacie potreby. Ďalší pre zmenu prehĺtajú rôzne nebezpečné predmety. Vyskytujú sa aj samovraždy, a to napriek tomu, že väzni sú pod neustálym dohľadom. V ADX Florence si vzalo život už najmenej osem mužov. Často sa vyskytujú aj prípady halucinácií.
Sú podľa vás takéto podmienky pre najhorších zločincov nehumánne? Dajte nám vedieť v komentároch.
