Dejiny legendárneho okruhu: Monza brala vodičom životy

História slávnych okruhov | Monza: Status legendy vykúpený tragédiami

História slávnych okruhov | Monza: Trať, ktorá to mala nahnuté od začiatku

Okruh v Monze, oficiálne známy ako „Autodromo Nazionale di Monza“, má<a rel="noopener" href="https://autobild.pluska.sk/zaujimavosti/historia-slavnych-okruhov-monza-nebezpecneho-ovalu-najikonickejsej-trati" target="_blank"> podľa Autobildu</a> bohatú a fascinujúcu históriu, vďaka čomu patrí k tým najikonickejším okruhom vo svete motoristického športu. V prvom článku zo série sa pozrime bližšie na najvýznamnejšie historické míľniky.

Okruh v Monze bol po prvýkrát otvorený verejnosti v roku 1922 a vybudovaný bol len za rovných 100 dní. Jeho stavbu inicioval a financoval Automobile Club di Milano (Milánsky automobilový klub) a bol treťou účelovou pretekárskou dráhou na svete, po dráhe Brooklands v Anglicku a Indianapolise v Spojených štátoch. Na stavbe sa podieľalo 3 500 robotníkov. Na prevádzku a chod okruhu vytvoirl Milánsky automobilový klub spoločnosť Società Incremento Automobilismo e Sport (SIAS). Trať bola oficiálne otvorená 3. septembra 1922 a prvé preteky, druhá Veľká cena Talianska, sa konali 10. septembra 1922.

<a rel="noopener" href="https://autobild.pluska.sk/gal/zaujimavosti/historia-slavnych-okruhov-monza-nebezpecneho-ovalu-najikonickejsej-trati" target="_blank">Nenechajte si ujsť galériu k článku</a>

Prvá verzia okruhu mala rovných 10 kilometrov a obsahovala dve slučky. Prvá slučka mala 5,5 kilometra a druhá pozostávala z klopeného oválu s dĺžkou 4,5 kilometra. Zaujímavosťou je, že počas jedného kola museli autá prejsť cieľovou rovinkou hneď dvakrát - prvýkrát pred vstupom na ovál a druhýkrát po výstupe z oválu. Časť trate, kde sa obe slučky pretínali, mala dvojnásobnú šírku.

Vozidlá vychádzajúce zo zákruty, ktorú dnes poznáme ako Curva Parabolica, sa držali na pravej strane, odkiaľ plynule vstúpili na ovál. Vodizlá vychádzajúce z oválu sa držali na ľavej strane, odkiaľ pokračovali rovno na prvú časť slučky. Klopený ovál mal sklon na úrovni 21 stupňov s polomerom 320 metrov a údajne boli navrhnuté tak, aby cez ne mohli dobové vozidlá uháňať rýchlosťou až 180 km/h. Obe rovinky oválu potom mali dĺžku 1,2 kilometra.

Tragické udalosti a modifikácie (1928 – 1938)

Prvé výraznejšie zmeny sa na trati udiali už o 6 rokov od prvého otvorenia. Dôvodom bola tragická nehoda počas Veľkej ceny Talianska v roku 1928, ktorá mala za následok smrť jazdca Emilia Materassiho a 27 prihliadajúcich divákov. Hoci sa nehoda stala na cieľovej rovinke, kde sa Materassi na Talbote snažil dostihnúť Giulia Forestiho na Bugatti, v dôsledku tragédie bol až do roku 1932 uzavretý ovál. Táto nehoda tiež viedla k dočasnému zastaveniu usporiadania Veľkej ceny Talianska do roku 1931.

V roku 1930 ale nakrátko došlo k zmene usporiadania trate. Vincenzo Florio, prezident motoršportovej komisie, prišiel s nápadom na úpravu trate s využitím existujúcej infraštruktúry tak, aby bola bezpečnejšia. Namiesto dvoch slučiek sa šiel jeden okruh - približne v polovici rovinky na ovále sa obe trate spojili, čím z layoutu vypadla zákruta medzi cieľovou rovinkou a stredovou rovinkou (dnes známa ako Curva Parabolica). Pribudli dve šikany - jedna pred veľkou oválnou zákrutou a druhá v jej dvoch tretinách. Tento layout je známy aj ako Florio.

V roku 1931 sa už Grand Prix vrátilo na plný 10-kilometrový okruh, ktorý sa jazdil do roku 1933. Dôvodom bola ďalšia tragická nehoda, počas ktorej prišli o život traja jazdci. Veľká cena Monzy sa jazdila len na ovále, ktorý sa jazdil vo smere hodinových ručičiek - rovnako, ako plný okruh. Mal to byť posledný závod legendárneho Giuseppeho Campariho, ktorý chcel po pretekoch odísť do automobilového dôchodku. Campari ale vo vysokej rýchlosti stratil kontrolu nad vozidlom na južnej klopenej zákrute, v dôsledku čoho zahynul spolu so svojim copilotom Baconinom Borzacchinim. Po reštarte závodov prišiel na rovnakom mieste o život poľský jazdec Stanislaw Czaykowsky. 

Po Veľkej cene Talianska v roku 1938 prešiel okruh prvou veľkou rekonštrukciou, ktorá znamenala definitívny a nenávratný koniec pôvodného layoutu okruhu. Nepoužívaný ovál bol zdemolovaný a upravila sa zákruta medzi cieľovou rovinkou a stredovou rovinkou, ktorá mala hranatejší tvar. Celkový dĺžka okruhu dosahovala 6,3 kilometra. Vedľa cieľovej rovinky pribudla aj prvá tribúna s kapacitou 2-tisíc divákov.

Veľká renovácia bola hotová v 40-tych rokoch minulého storočia, kedy v Európe zúrila druhá svetová vojna. Okruh nebol využívaný, a tak pomaly upadal do zabudnutia. Po skončení vojny okruh slúžil ako úschovňa vojenskej techniky spojeneckých vojsk. Tanky ale trati rozhodne nepomohli a poškodili ju do nenávratného stavu. Monza si tak vyžadovala ďalšiu rekonštrukciu.

Povojnové obdobie a ďalší vývoj (1948 – 1969)

Druhá rekonštrukcia sa začala v roku 1948 a skončená bola v rekordnom čase - prestavba zničenej trate trvala len 2 mesiace. Prvý povojnový závod sa v Monze jazdil 17. októbra toho istého roku. Autodrome Grand Prix síce jazdili formuly, no svetový šampionát Formuly 1, ako ho poznáme dnes, sa oficiálne začal až v roku 1950.

V roku 1955 sa trať dočkala ďalšej rekonštrukcie - organizátori sa chceli vrátiť k pôvodnému 10-kilometrovému okruhu, ktorý rátal s obnovou zdemolovaného oválu. Keďže cieľom bolo vytvoriť okruh s dĺžkou presne 10 kilometrov, musela byť prerobená aj zákruta medzi cieľovou a stredovou rovinkou. Namiesto hranatého tvaru dostala progresívne zakrivenie parabolického tvaru, vďaka čomu si vyslúžila legendárny názov Curva Parabolica. Nový ovál bol postavený na betónovom základe s progresívnym klopením s najväčším uhlom 38,69 stupňa na vrchole.

V roku 1957 sa konal prvý závod, ktorý mal spojiť európsku Formulu 1 s americkým seriálom Indy 500. Preteky sa jazdili pod sloganom "závod dvoch svetov" výhradne na ovále, ktorý sa jazdil proti smeru hodinových ručičiek - tak, ako sa jazdila séria Indy cars na domácej americkej pôde. Závod sa jazdil na dĺžku 500 míľ. V roku 1957 a 1958 vyhrali závod Američaniam, no v roku 1959 bolo spojenie oboch svetov zrušené kvôli obavám o bezpečnosť.

Samotný ovál mal pred sebou pohnutú budúcnosť. Sezónou 1955 vo Formule 1 poznamenala najtragickejšia nehoda v histórii motoršportu na Le Mans, počas ktorej Mercedes narazil do tribúny a pripravil o život 80 divákov. Ovál sa teda nejazdil. V roku 1956 sa znova jazdila plná dĺžka trate, no jazdci sa sťažovali na nekvalitný povrch a obrovské preťaženie na klopených zákrutách. Ovál sa teda znova nejazdil. 

V roku 1960 prišli nové pravidlá, ktoré monopostom obmedzovali maximálnu rýchlosť, a tak sa znova jazdila plná dĺžka okruhu. V roku 1961 ale nemecký jazdec Wolgang von Tripps, pričom pripravil o život 11 divákov. Pravidlá teda oficiálne zakázali monopostom F1 jazdiť po klopených zákrutách. Niektoré seriály ale stále využívali plnú dĺžku trate. V roku 1966 pribudli dve šikany, ktoré mali zvýšiť bezpečnosť, no poslednýkrát sa ovál jazdil v roku 1969.

Zmeny a inovácie v motoršporte (1970 – 2000)

Po oficiálnom vyradení okruhu zo všetkých šampionátov začal dôležitý kus histórie motoršportu chradnúť. Jednoducho už nikto nemal záujem udržiavať ho pri živote. Zvyšok okruhu počas tohto obdobia prechádzal pravidelnými úpravami s cieľom zvýšiť bezpečnosť pre všetkých účastníkov. Prelomový bol rok 1994, ktorý otriasol motoršportovým svetom od základov.

V sezóne 1994 sa počas závodného víkendu Veľkej Ceny San Marína na okruhu v Monze udiali dve veľké tragédie. Rakúsky pilot Rolant Ratzenberger jazdil svoje tretie preteky v šampionáte Formuly 1. Počas druhej kvalifikácie v sobotu 30. apríla Ratzenberger vyletel z trate a narazil do steny v rýchlosti 314,9 km/h. Preťaženie dosiahlo 500G - najvyššie, aké bolo kedy nameraná v šampionáte F1. Počas samotného závodu v 7. kole Sennovo auto opustilo pretekársku čiaru v zákrute Tamburello, vybehlo v priamom smere z trate a narazilo do nechránenej betónovej bariéry. Telemetrické údaje získané z trosiek ukazujú, že vchádzal do zákruty rýchlosťou 309 km/h a do steny narazil v rýchlosti 211 km/h.

Tieto tragédie viedli k obrovskej vlne zvyšovania bezpečnosti na okruhoch a okruh v Monze nebol výnimkou. Rekonštrukciou prešla najmä zákruta Lesmo. Problémom ale boli aj všadeprítomné stromy, ktoré znamenali potenciálne problémy v oblasti bezpečnosti.

Na konci 90. rokov preto vznikol plán, podľa ktorého sa mal zdemolovať starý a nevyužívaný ovál, a na jeho mieste sa mali zasadiť stromy. Tie mali nahradiť eliminované stromy z blízkosti trate, čím by vznikla širšia bezpečnostná zóna. Tento plán sa ale nestretol s pochopením fanúšikov a pilotov Formuly 1. Po masívnych protestoch sa vedenie okruhu nakoniec rozhodlo historický ovál zachovať.

Dĺžka trate v súčasnej konfigurácii je 5,793 km. V roku 2007 sa výbehová plocha pri druhej šikane zmenila zo štrkovej na asfaltovú​, čím znova došlo k miernemu zvýšeniu bezpečnosti. Čo sa týka oválu, dnes sa po ňom môžete prejsť pešo alebo na bicykloch a vyskúšať si na vlastnej koži obrovské klopené zákruty. Časť oválu sa raz ročne využíva v rámci Monza Rally, ktorý sa na závodnej trati jazdí už od roku 1978. A to je vlastne jedinýkrát, kedy môžete na historickom ovále počuť zvuk motorov.

Dejiny legendárneho okruhu: Monza brala vodičom životy

Súvisiace články

Divá zver vie ohroziť aj šoféra, dodržujte tieto zásady a predídete zrážke

Našli morbídne obézneho psa, vážil neuveriteľných 100 kíl

Zamestnanec, akého nechcete: Prvý deň v robote ukradol 53 iPhonov

Nechutný zločin: V hoteli jej priniesli vodu so semenom

Zaujímavosti o Antarktíde: Viete, prečo je najväčšou púšťou?

Legenda menom Countach: Poznáte slávne Lamborghini? (KVÍZ)

Výber pre vás