Noel

V Británii už od 14. storočia platil zákon, že človeka je možné zavrieť za mreže, ak dĺži viac ako 40 šilingov (v prepočte na dnešnú sumu by to bolo približne 300 eur). Nikoho zrejme neprekvapí, že ročne putovalo práve z tohto dôvodu do väzenia v priemere desaťtisíc mužov a&nbsp;žien ročne. Bankrot mohli vyhlásiť len kupci a obchodníci, teda ľudia z bohatšej vrstvy obyvateľstva. Niet divu, že za mrežami tak končili najmä chudobní.

Samotné odňatie slobody však nebolo trestom. O tom rozhodoval súd, ktorý mal k dispozícií celú škálu opatrení od vsadenia do klady až po popravu. Dlžník tak za mrežami pobudol do momentu, kým jeho príbuzní nevyplatili veriteľa, alebo kým sudca nevyriekol svoj ortieľ.

Vtedajšie väznice sa od tých dnešných dosť líšili. Viedli ich chamtiví a často sadistickí ľudia, ktorých cieľom bol jedine zisk. Väzni platili za ubytovanie, jedlo a dokonca aj za to, že im dozorca odomkol mreže a oni mohli vyjsť z cely.

V londýnskej väznici pre dlžníkov Marshalsea bol bar, obchod a dokonca aj reštaurácia pre tých, ktorí si to mohli dovoliť. Na druhej strane boli najchudobnejší väzni natlačení do miniatúrnych ciel a tí, ktorí si nemohli kúpiť jedlo, hladovali. Ak im aj príbuzní poslali peniaze, dozorcovia si ich zväčša nechali. Dokumenty z roku 1729 napríklad ukazujú, že v priebehu troch mesiacov zomrelo od hladu v Marshalsea 300 osôb.

Keď sa už dlžník raz dostal za mreže, bolo náročné získať späť slobodu. Ak aj jeho príbuzní vyplatili pôvodného veriteľa, neraz sa stalo, že väzňovi narástol dlh u dozorcov a tí ho odmietli prepustiť. Keď v roku 1842 zatvárali väznicu Fleet Prison, zistilo sa, že dva dlžníci tu strávili 30 rokov.

Marshalsea sa stala známou vďaka Charlesovi Dickensovi, ktorý o nej písal. Dickensovho otca sem totiž zavreli v roku 1824 potom, ako nebol schopný vyplatiť dlh u pekára. Na vtedy len 12-ročného budúceho spisovateľa malo uväznenie jeho otca taký obrovský vplyv, že celý dospelý život bojoval za reformu zákona o dlžníkoch. Marshalsea zmienil tiež vo viacerých svojich románoch ako David Copperfield, Malá Dorritka či Pamäti klubu Pickwickovcov.

Dlžníci si do väzenia neraz brali aj svoje rodiny. Dickensov otec sem vzal manželku a najmladšie dieťa, zatiaľ čo Charlesa poslali k rodinnému známemu. Vznikali tu komunity, rodili sa deti, uzatvárali manželstvá. A umieralo sa. Na choroby, hlad a neraz aj z vražedných pohnútok.

Katastrofálnu situáciu napravil až zákon z roku 1842, takzvaný Debtors Act. Väčšinu väzníc zbúrali, niektoré sa prestavali na komerčné priestory. Z Marshalsea ostal len jediný múr, ktorý kedysi tvoril jej južnú stenu.

Miesta, kde väznili dlžníkov: Ujali by sa aj v súčasnosti?

Výber pre vás

Miesta, kde väznili dlžníkov: Ujali by sa aj v súčasnosti?

Súvisiace články

FOTO Najvtipnejšie ceduľky z toaliet, aké dnes uvidíte

Slepý Bulhar maľuje krásne obrazy, neuveríte, ako to dokáže

Kam sa vydať na Slovensku? Odhaľte, čo chce vaše podvedomie

Rieky, v ktorých sa dá stále nájsť zlato: Môžete na nich zbohatnúť

Výber pre vás